Viete, aká je jedna z najväčších chýb, ktoré vo vzťahoch všetci robíme? Nevieme sa spolu úprimne porozprávať. A nič nerozdelí ľudí viac ako nedorozumenie… Teraz ste možno prevrátili oči, lebo vám to príde otrepané a chcete tento článok zatvoriť, lebo vy to predsa viete a vo vzťahoch komunikujete… Aká to veda… Ale naozaj? Naozaj to viete? Aj ja som si totiž dosť dlhú dobu nahovárala, že áno. Veď čo je na tom ťažké, preboha…

Nuž, poviem vám, že hovoriť s niekým naozaj otvorene (a ešte, ak vám na ňom naozaj záleží), je jedna z najťažších vecí na svete. Pretože to naozaj nie je len tak… K napísaniu tohto článku ma inšpirovala jedna instastories u @zuzanakardos, kde spomenula, že jej jej aktuálny priateľ hovorí, že komunikácia nie je o tých 80%, o ktorých sa chceme rozprávať, o ktorých sa rozprávajú všetci… Je práve o tých zvyšných 20% percentách, o ktorých sa nám hovorí veľmi ťažko. O tých, ktoré v sebe dusíme a vysloviť ich je pre nás ťažšie ako vyliezť na Everest. A toto neplatí len vo vzťahoch, v láske. Platí to i v práci, v rodine, v priateľstve.

Dám vám sem jeden príklad z môjho života…

V predošlom vzťahu som bola často podráždená. Proste pred priateľom to vyzeralo, že som neurotická hysterka, ktorá vyletí za každú kravinu. A naozaj to tak bolo. Lenže viete, prečo? Pretože som mala problém povedať mu, čo mi naozaj vadí. Dusila som to v sebe ako parný hrniec na zeleninu, pretože to bola veľmi citlivá vec a vedela som, že ak sa v tej veci nepohodneme, je to viac-menej na rozchod. A ja som ešte v tej dobe rozchod nechcela. Mala som ho rada, len ma na jeho správaní niečo veľmi štvalo…

A moje podvedomie pracovalo. Vo svojom vnútri som bola na neho naštvaná, no keďže som mu to nechcela povedať, resp. nechcela som mu povedať pravý dôvod môjho podráždenia, môj hnev zo mňa doslova unikal po kúskoch (inak by ma asi z toho tlaku porazilo) a vybíjala som si ho cez iné nepodstatné somariny. V skratke povedané – za ponožky na gauči som bola schopná urobiť scénu, ako keby mi bol neverný alebo ešte niečo horšie…

Občas som si povedala, že sa odhodlám. Že idem na to, že mu idem aspoň niečo naznačiť… Ale naznačovanie nepomáhalo. Chodenie okolo horúcej kaše tiež nie. A nech som sa všemožne snažila nájsť nejaké jemnejšie slová, ktoré by ho obkľukou priviedli do Ríma, nedarilo sa mi…

A on nechápal…

Ako asi tušíte, neskôr sa stalo presne to, čo sa dalo čakať. Nechala som v sebe celý ten problém niekoľko mesiacov poriadne vydusiť, povariť sa, vybublať, až mi jedného pekného dňa totálne rupli nervy… No a namiesto slušnej, pokojnej, dospelej konverzácie, som na neho to, čo ma štvalo, doslova vyziapala. Čo malo za následok, že sa, samozrejme, obranne urazil a začal po mne ziapať tiež. Na záver poviem len toľko, že už spolu nie sme…

S odstupom času viem, že ak by som si ho v jeden večer normálne posadila a pokojne mu povedala niečo ako: Zlato, trápi ma jedna vec. Mohli by sme s tým niečo urobiť? Tak by to asi dopadlo celé úplne inak… Pretože áno, niektoré veci sa dajú povedať, bohužiaľ, len na rovinu, no určite sa dajú povedať mierne… Krik, scény, nervy a plač ešte ničomu nepomohli…  Po druhé, keď hysterčíte, ľudia majú tendenciu nebrať vás vážne…

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Už viem, že my dvaja sme k sebe patriť nemali

Preto som si po tomto rozchode niečo sľúbila. Od tejto skúsenosti som si dala pravidlo, že poviem každému všetko, čo mám na srdci. Poviem mu to hneď, poviem mu to pokojne a vypočujem si aj jeho „stranu mince”. Aj keby išlo o tú najväčšiu prkotinu na svete. Pretože hádajte čo…

Maličkosti! 

Photo by Toa Heftiba on Unsplash

Maličkosti každý podceňuje. A každý z nás zabúda, že sú to práve maličkosti, ktoré tvoria jeden veľký celok. Ak v sebe budete dusiť hoci aj totálne drobnosti, na tie drobnosti sa nabalia ďalšie drobnosti a vznikne z toho jedna obrovská hrča v hrdle, chlad, odcudzenie sa a začiatok konca.

Takže, ak vám môžem poradiť, držte sa týchto pravidiel:

  • Ak vás niečo trápi, nech je to hoci na prvý pohľad aj úplná somarina, povedzte to.
  • NENAZNAČUJTE, ale hovorte otvorene. Pamätajte, komunikujete – nehráte sa hru hádaj, na čo myslím…
  • Ak vás daná vec vytáča, počkajte chvíľu. Dajte si čas na upokojenie a hovorte až potom. Aj sami podľa seba určite viete, že je rozdiel medzi tým, keď na vás niekto vyštekne, alebo vám pekne povie, že mu niečo prekáža…
  • Vypočujte (ale naozaj POČÚVAJTE) aj druhú stranu. Aké má dôvody byť taký či taká, či robiť to a to. Možno vám to dá úplne iný pohľad na vec…
  • Naučte sa robiť kompromisy. Ak vám napr. vadí, že váš muž chodí každý večer s chlapmi na pivo, nežiadajte, aby s tým úplne prestal. Dohodnite sa, že pôjde proste napr. len cez víkend alebo nájdite iný kompromis. Nezakazujte, neprikazujte – hľadajte dohodu. Vtedy bude druhá strana oveľa ochotnejšia urobiť zmenu. 🙂 (Zakazovaním by ste pravdepodobne dosiahli presný opak. Teda, samozrejme, ak nejde o nejaký ťažký alkoholizmus alebo niečo iné, čo je naozaj vážne, vtedy je úplne prirodzené, že si dáte ultimátum. Avšak treba počítať aj s tým, že ho tá druhá strana nemusí akceptovať – no potom už viete, na čom ste, a voľba je len na vás…)
  • Nájdite odvahu povedať aj veci, ktoré vám proste nejdú z hrdla… Tie sú najdôležitejšie.
  • Nezabúdajte hovoriť aj to pekné – milujem ťa, chýbaš mi, chcem ťa…
  • Komunikujte aj o sexuálnom živote – prečítajte si bod 6 ešte raz. Niečo sa vám nepáči, páči, niečo by ste chceli inak? Hovorte! Možno ostanete totálne prekvapení z pozitívnej reakcie druhej strany. 🙂 A už ani nehovorím o tom, ako vás to zblíži. Intimita tohto charakteru je neskutočne dôležitá. A spokojnosť na obidvoch stranách ani nehovorím…

A len jedna pripomienka na záver – ako som spomenula vyššie, neplatí to len v láske… Ak máte pocit, že si zaslúžite vyšší plat, že vám niekto krivdí, ak vám rodičia s niečím pijú krv alebo to robí švagriná či svokra, taktiež si to nenechávajte v sebe vybublať do poslednej chvíle… Verte mi…

Coverphoto: Photo by Priscilla Du Preez on Unsplash

Facebook komentáre