Bežala. Topánky sa jej šmýkali na rannom mraze. Kde-tu boli kamene ešte dokonca pokryté snehom. O zbytok sa postaral strmý svah. Aj napriek tomu však utekala ďalej. Na vrchu cesty spomalila. Odchýlila hrubý konár vysokého smreku. Na nos jej spadlo zopár studených vločiek. V noci muselo zase snežiť…. Vyšla na koniec širokej kamenistej cesty. Les ďalej pokračoval popri potoku. Pred ňou sa ale rozliehala široká lúka. Napravo ohraničená hustým lesom, naľavo…
Nie, naľavo sa nepozerala. Poznala ten pohľad až príliš dobre. Úzka prepadlina medzi dvoma veľkými kopcami a tam, za ďalším, väčším lesom, priamo na vrchu kopca bolo vidno kúsok zo susednej dediny.
pinterest.com
Nie veľa…
Len kostol a skupinu domov, všetko ostatné obklopovali lesy. Jej niekdajší domov… Utekala ďalej. Nevládala… V pľúcach pocítila pálivú bolesť. Už tretí týždeň chodila tak maximálne doma po schodoch. V polovici kopca na chvíľu zastala. Musela si oddýchnuť. Nedovolila si ale stáť dlho. A už tobôž nie otočiť sa…
Utekala ďalej. Vedela, že večer sa na seba bude pekne hnevať, teraz jej to však bolo ukradnuté, musela sa hýbať ďalej. Odísť na pár minút z domu. Aspoň na chvíľu nemusieť počúvať všetkých doma. Predsa len, byť 18 dní zatvorení s tými istými ľuďmi nie je práve najideálnejšie… Aj preto dnes vybehla skoro ráno von.
Už nevládala…
Nohy jej pomaly vypovedali službu. Konečne dobehla popod prvé stromy. Sadla si na široký peň pod vysokou brezou a snažila sa upokojiť dýchanie. Slnko pomaly plávalo ponad vrcholky stromov. Tam, kde ešte hrubé konáre neprepustili slnečné lúče, zem stále pokrývali fliačiky snehu. Zhlboka sa nadýchla a uprela pohľad na údolie pod sebou.
Korytom si ticho razila cestu rieka, kde-tu ešte niesla pozostatky zimy a ranných mrazov. Druhú stranu riečneho koryta si už podmanili ľudia. Dokonale upravené záhrady, bezchybné ploty, domy s vysokými komínmi, z ktorých sa valili kúdoly sivého dymu.
V polovici údolia bola medzi domami široká medzera. Aj odtiaľto bolo vidno hlavnú cestu. Napriek vysokým kopcom a rozľahlým lesom to bola veľmi rušná časť dediny. Teda, aspoň kedysi to tak bolo…
pinterest.com
Dnes bolo niečo inak…
Niečo na tom pohľade nebolo v poriadku. Bolo tu príliš veľké ticho. Ťaživé ticho. Žiadne štekajúce psy, žiadne vŕzgajúce bránky, žiadne búchanie dverí, nad celým údolím panovalo niečo zlovestné. Rieka odrazu hučala hlasnejšie… Studený vietor ju zaštípal na tvári. Rozplakala sa…
To ticho trvá už príliš dlho. Ľudia sú uzatvorení nielen vo svojich príbytkoch, uzatvárajú aj svoje srdcia. Zo dňa na deň sa nám životy zmenili… Zastavili. Čas odrazu nehrá žiadnu rolu, a predsa je v týchto dňoch tým najdôležitejším.
Čo so všetkým tým časom?
Ako dlho to ešte bude trvať? Ale hlavne… Skončí to niekedy? Budeme môcť niekedy zase vyjsť na ulicu, chytiť za ruky ľudí, ktorých milujeme? Objať ich… Slzy jej zamŕzali na lícach, keď po ceste pomaly prešlo auto. Uprela naň pohľad. Na ten jednoduchý dôkaz, že v tom naozaj nie sú sami. Áno, stále tam niekde sú.. Zase ich uvidí….
Zotrela si slzy a vstala. Začala pomaly kráčať dole kopcom, stále upierajúc pohľad na ten malý kúsok cesty. Toto sú zvláštne časy, nikto z nás túto situáciu ešte nezažil, ale musíme byť silní, trpezliví…. Rešpektovať pravidlá. Kvôli jednej veci…
pinterest.com
Jedného dňa, po tomto všetkom sa zobudíme…
Otvoríme oči do nového rána. Vyjdeme von. Nadýchneme sa čerstvého vzduchu. Bez rúška, šatky či šálu… Vyjdeme na ulicu, obdaríme úsmevom každého okolo nás, objímeme ich… Len tak, pretože môžeme… Už neplače, je šťastná… pretože verí, že tento deň príde. Vie to. A dovtedy…
Bude myslieť na všetkých, ktorých miluje. Pretože keď nastane ten deň, znovu ich objíme. A bude jednoducho šťastná… V ten deň to skončí. A niečo sa zmení. Budeme iní. Ale zároveň budeme aj žiť v inom svete. V lepšom svete. ….A s pocitom očakávania nastavila usmiatu tvár jarnému slnku, aby usušilo jej slzy…
Pretože jedného dňa sa stretneme znova. Nevieme kde a ani kedy, ale stretneme sa. Jedného dňa… Jedného krásneho slnečného dňa.
Autor: Juliana
Coverphoto: Photo by Carolina Heza on Unsplash
