Aj keď niekedy pochybuješ, či to, čo robíš, je vôbec žitie, alebo len prežívanie. Pre niekoho chyba, pre niekoho jediný spôsob, akým dokážeš momentálne fungovať. Jednoducho sa s tým musíš zmieriť. Nič iné ti už neostáva.
Keď ti ráno zazvoní budík, nemôžeš ostať v posteli schovaná pred celým svetom, aj keby sa ti toto riešenie určite pozdávalo. Musíš z tej postele vstať a postaviť sa každodennej realite, každodennému životu, ktorý ti nedáva čas na to, aby si sa stihla spamätať.
Musíš ísť do práce/školy, musíš si nasadiť masku ,,som v poriadku”. Možno by si aj nemusela alebo len nemáš na výber. Pretože keby si si ju nedala, ľudia by sa začali pýtať. To je niečo, na čo ty už nemáš silu – odpovedať na otázky, na ktoré ani ty sama odpoveď nepoznáš. A to si tie otázky kladieš až príliš často. Odpoveď na ne sa však nikdy nedozvieš, a to je ďalšia z vecí, s ktorou sa musíš zmieriť.
Večer, keď prídeš domov, môžeš masku, s ktorou si putovala po svete, konečne zložiť. Možno sa spolu s ňou zložíš aj ty, ale to je v poriadku. Stále potrebuješ len čas. Čas na to, aby si to pochopila, spracovala a uvedomila si, že už v tvojom živote nie je.
Nemôžeš ho objať, nemôžeš sa k nemu pritúliť a utiecť tak pred celým svetom, aj keď je to niečo, čo by si na tomto svete chcela najviac. Musíš si len zmeniť priority, pretože obe vieme, že to nebol ten pravý.
weheartit.com
Áno, rozumiem, pohrávaš sa s tou myšlienkou – čo ak áno? Čo ak presne toto bolo to, čo si hľadala? Možno áno. Možno to predsa len bolo to, čo si hľadala ty, ale ak by to bola pravá láska, neutečie. Na pravú lásku sú vždy dvaja, nie len jeden.
Síce prišiel ako búrka – bez varovania, bez toho, aby si sa na to mohla pripraviť. Búrka, ktorá ťa priam strhla so sebou. Cítila si každý jeden blesk, akoby udrel priamo do teba a prešiel priamo cez teba.
A tak rýchlo, ako prišiel, tak rýchlo aj odišiel. Zostala si len stáť ako zmeravená. Šokovaná tým, aké to malo krátke trvanie, no najmä tým, aké následky táto ,,búrka” v tebe zanechala. Zanechala za sebou veľké množstvo škôd, no neostáva ti nič iné, len tie škody po malých krôčikoch prekonať.
Učiť sa žiť s tým, že už ho neuvidíš a že už mu nemôžeš napísať, ako veľmi ti chýba. Nemôžeš mu dať ani vedieť, ako úžasne ti s ním bolo, a ani to, že či chceš, alebo nie, stále si v hlave prehrávaš každý jeden moment, ktorý si zažila práve s ním. Bol niekto, kto vymazal z hlavy všetky predstavy o ideáloch, pretože práve on bol viac ako len ideál. On všetky predstavy a ideály prekonal.
Teraz len sedím, píšem tieto riadky, v ušiach mi hrá pieseň, ktorá mi ťa bude snáď do konca života pripomínať, a ja sa len snažím naučiť žiť s tým, čo cítim. A o čom viem, že cítiť nemôžem…
Coverphoto: thoughtcatalog.com
