Niektoré ženy mlčia preto, že už nemajú čo povedať. Iné preto, že už povedali všetko, no nikto ich nepočúval. A potom sú ženy ako ona. Ženy, ktoré kedysi rozprávali veľa, no časom zistili, že ich slová len narážajú na múr nezáujmu. A tak prestali. Prestali vysvetľovať, hádať sa, obhajovať, prosiť… Nie preto, že im na tom nezáleží, ale z dôvodu, že už viac nechcú bojovať o niečo, čo by malo prichádzať prirodzene – o pozornosť, o záujem, o pochopenie.
Keď žena stíchne, nie je to slabosť. Nie je to signál, že by sa vzdala. Je to dôsledok. Je to znak toho, že si už prešla všetkými fázami – od nádeje cez hnev až po rezignáciu. A možno si to nikto ani nevšimne. Pretože niektorí ľudia sú tak zvyknutí na to, že sa stará, že sa pýta, že sa zaujíma… že keď to jedného dňa prestane robiť, považujú to len za ďalšiu náladu. No nie je to nálada. Je to koniec. Tichý, bez slov, bez veľkých scén. Len s hlbokým, bolestivým uvedomením: už to viac nemá význam.
unsplash.com
Už nemá význam hovoriť niekomu, ako sa cíti, keď ten niekto nepočúva…
Už nemá význam prosiť o čas, keď je jej prítomnosť samozrejmosťou. Už nemá význam dokazovať, že má hodnotu, keď ju niekto berie ako istotu. Slová sú krásne, ale len vtedy, ak niekoho zasiahnu na pravom mieste. A ona už nechce hovoriť do prázdna. Nechce znova a znova vysvetľovať niečo, čo by mal ten druhý pochopiť sám. Nechce byť tá, ktorá zachraňuje vzťah. Nechce byť hlasná, len aby bola vôbec vnímaná.
Je zvláštne, ako ticho dokáže kričať. Ako dokáže naplniť priestor tým, čo sa už neodváži vysloviť. Nie je to ticho, v ktorom je pokoj. Je to ticho plné otázok, ktoré si už prestala klásť. Plné bolesti, ktorú si už nepriznáva. Je to ticho, ktoré hovorí: už som unavená. Unavená z toho, že dáva stále viac a dostáva stále menej. Unavená z toho, že musí vysvetľovať, prečo potrebuje láskavosť. Unavená z toho, že musí bojovať o niečo, čo by malo byť prirodzené – o lásku.
A možno ešte stále dúfa…
Možno jej ticho nie je úplným koncom, ale posledným pokusom. Možno čaká, že si niekto všimne, že sa niečo zmenilo. Že už nechodí s otázkami, ktoré jej tak dlho ležali na srdci. Že sa nesťažuje, aj keď má za čo. Že mlčí… a v tom mlčaní je všetko. Lenže ak sa nikto nezastaví, ak sa nikto nespýta, ak nikto nezareaguje… potom sa to ticho stane zvykom. A keď sa žena naučí mlčať v láske, je to začiatok jej odchodu.
unsplash.com
Nie každý odchod je sprevádzaný hlasným zabuchnutím dverí. Niekedy je to len srdce, ktoré prestane čakať. Duša, ktorá sa prestane vracať. Myšlienky, ktoré prestanú smerovať k nemu. A telo, ktoré už viac netúži po objatí, z ktorého sa stalo väzenie. Niekedy ten najhlasnejší výkrik zaznie práve vtedy, keď už nepovieme nič. A to je najväčšie varovanie – nie keď žena kričí, ale keď stíchne.
Pretože keď žena stíchne, prestala veriť, že niečo ešte zmení…
Prestala dúfať, že to niekto opraví. Prestala sa cítiť ako súčasť niečoho, čo kedysi nazývala láskou. A tak si zvolí cestu, ktorá nebolí menej, ale je voči nej úprimnejšia. Cestu, na ktorej už nebude musieť dokazovať, že jej pocity majú zmysel. Že jej hlas má váhu. Cestu, na ktorej znova nájde samu seba – možno práve v tichu, ktoré si vybrala, lebo ju už unavilo hovoriť naprázdno.
Vieš, jej ticho ti povie všetko. Tam hľadaj odpovede, ak ťa trápia na nejaké otázky. Pretože ten, kto nevedel načúvať jej slovám, bude musieť pochopiť jej mlčanie. A ak sa tak nestane… Získaš lekciu, z ktorej sa budeš musieť poučiť. Lebo všetci máme svoje hranice, svoje limity. A žiadna žena nebude vysvetľovať donekonečna.
Coverphoto: pexels.com
