Možno sa ti zdá, že už to vôbec nie som ja. Ale ja ťa sklamem. Som presne tá istá kamarátka, ktorá pri tebe stála, ktorá stála pri každom tvojom neúspechu. Možno sa ti zdá, že som sa zmenila. Poviem ti pravdu. Zmenila som sa len k ľuďom, ktorí mi nedokážu vrátiť naspäť moju úctu. K ľudom, ktorí si nevážia moje slová a činy. K ľuďom, ktorí nie sú ochotní pomôcť blízkemu človeku.
Áno, podľa tvojich slov som sa zmenila, ale vysvetľovať ti to nebudem. Je to predsa moje rozhodnutie. Stála som pri tebe v každej situácii, nech bola akokoľvek „čierna“. Stála som pri tebe vždy, keď si to potrebovala…
Smiala som sa s tebou. Plakala som s tebou. Pila som s tebou, aj za teba. Tancovala som ti, keď ti bolo ťažko. Robila som všetko, čo má robiť správny “kamarát”. Ale vlastne neviem, čo sa už v dnešnej dobe dá nazvať kamarátstvom. Možno je to presne to, čo sme si prežili my. Stáli sme pri sebe, keď to bolo pre nás prospešné. Držali sme sa za ruky, keď sme to potrebovali, no keď prišlo prvé zlé obdobie, boli sme preč.
Možno to tak malo byť. Možno nám práve naše kamarátstvo malo ukázať, čo znamená slovo RODINA. Dnes už totiž nikoho nenazývam slovom „kamarát“. Dnes je to pre mňa už len slovo. Slovo, ktoré popisuje presne ten typ človeka, čo nedáva nič, ale žiada veľmi veľa. Nie vždy to funguje tak, ako si predstavujeme. Niekedy to nevyjde vôbec. Niekedy je to celé kamarátstvo otázkou priorít. Či nám dotyčný za to stojí. Či dokáže obetovať kúsok svojho času na úkor nás. Našich problémov. Nie vždy sa to dá nazvať kamarátstvom.
pinterest.com
Niekedy práve človek, od ktorého by ste to najmenej čakali, dokáže takú skvelú vec, že vám ňou vyrazí dych. A naopak kamarát, za ktorého by ste dali ruku do ohňa, nepríde. Nepríde vtedy, keď to najviac potrebujete. Ani vtedy, keď si to najviac želáte. Predostrie úplne nepodarenú výhovorku, za ktorú sa skrýva ako zbabelec. Keby mal aspoň toľko odvahy povedať to otvorene.
Viem, každý máme už svoje životy a svoje problémy. Málokto si nájde v tomto zrýchlenom svete čas a chvíľu na obyčajnú kávu s kamarátmi. Avšak dá sa to ospravedlniť. Dá sa to pochopiť, keď to povieš otvorene. Nič na svete nie je také vzácne ako úprimné kamarátstvo. A toto? Neviem, či to môžem nazvať kamarátstvom.
Niekedy čakáme len obyčajnú správu, obyčajné slová podpory. Jedno obyčajné „teším sa s tebou“.
Niekedy čakáme márne.
Mimo reality.
Možno sa mýlim, možno to nie je tak, ako hovorím. Ja viem proste jednu vec. Ľudí, ktorým môžem navždy veriť, je veľmi málo. Patria v mojom živote do jednej jedinej skupiny. A tú skupinu nemôžem označiť pojmom „kamaráti“, pretože pre mňa znamenajú ďaleko viac. Nie je ich dvetisíc ako na Facebook-u a neozvú sa len vtedy, keď niečo potrebujú. Ozvú sa každý deň. Ozvú sa vždy, keď na mňa myslia. Stoja pri mne, keď sa mi darí, aj keď sa mi nedarí. Chránia ma, aj keď ich nahnevám. Vážia si chvíle so mnou. Vážia si, že som tu pre nich. Vedia poďakovať a pochváliť.
Títo ľudia sa nepýtajú, či som sa zmenila. Vedia, že som sa nezmenila, len sa už pozerám na svet inými očami. Títo ľudia nie sú moji kamoši, priatelia, známi. Títo ľudia patria do mojej RODINY a ja som si istá, že tento názov nikdy neoľutujem.
coverphoto: pinterest.com
Srdečne vás pozývame na prvé osobné stretnutie s autorkami portálu „úlomky ženy“ – 7.11.2017 o 17:00 v Kníhkupectve Martinus OC Centro Nitra
