Category
Až príliš dlho mi bolo dobre. Asi až príliš dlho som sa cítila šťastne a konečne milovaná. Pár týždňov, ktoré som uverila tomu, že všetko naberá tie správne krásne obrátky. Že som sa na ceste mojím životom konečne posúvala ďalej.
A potom, len tak odrazu, som precitla…
Opäť!
Neviem, prečo som si myslela, že my sme ešte stále živá vec. Nezmýlila som sa prvý raz. Ale bola som si taká istá… Mám pocit, akoby si sa mi otočil chrbtom a nechal ma stáť uprostred sveta. Akoby som sa mala pozerať na tvoje nové šťastie, ktoré si so mnou nedokázal nájsť.
Stále vidím naše správy, všetky tie telefonáty, tvoj hlas mi stále znie v ušiach. Príde mi to, akoby to bolo včera. Akoby jeden okamih rozdelil svet na dve polovice…
Bolo to neskutočne ťažké, kým som sa naučila mať najradšej samu seba. Ale viem, že to malo naozaj zmysel. Veta „Najskôr musíš mať rád seba a až potom budeš naozaj šťastný a slobodný človek“, je spomínaná skoro v každom časopise, každej knihe alebo každom článku, kde sa venujú vzťahom a zlomeným srdciam. Práve táto veta mi zmenila môj život k lepšiemu. Život, ktorý dnes žijem, už nie je len životom iných, ale najmä tým mojím. A to je to podstatné.
Už po troch mesiacoch som vedela, že to bude prúser. Ale napriek tomu to trvalo viac ako 6 rokov. Aj by som „to“ nejako pomenovala, ale slovo vzťah je na to príliš silné a láska obzvlášť. Bolo to trápenie. Také, ktoré chcete aj nechcete ukončiť. Pretože sa bojíte, pričom ani sami neviete, čoho presne. Musíte sa ho zbaviť a zároveň to nedokážete. Chcete byť bez neho, ale na druhej strane máte pred tou predstavou obrovský strach.
Milá žena, ver, že láska ťa mnohému naučí. No rovnako by si sa mala veľa naučiť ešte predtým, ako sa zaľúbiš. Prečo? Pretože už potom neurobíš toľko chýb, z ktorých by si sa dôležitým veciam priučila neskôr. Už to budeš vedieť… Už tu nebude také riziko, že ti niekto zlomí srdce a ty sa z toho budeš ešte dlho spamätávať. Láska síce nie je veda, ale… Ale je to alchýmia. Proces, pri ktorom musíš striehnuť na každú prísadu, inak sa môže ľahko stať, že sa ňou otráviš.
Keď som bola mladšia, šialene som sa bála staroby. Nie starnutia ako takého. Ale staroby. Paradoxne ma ako ženu nedesili pribúdajúce vrásky ani boľavé kolená. Vlastne poriadne ani neviem, prečo som každé narodeniny po 25tke mala chuť nie osláviť, ale oplakať. Ale každým rokom sa mi zdalo, že už stará som a že tie najlepšie roky svojho života už mám za sebou, len ja som si ich nestihla užiť…
