Kategória
O čo krajší by náš život bol, ak by sme si z pamäti mohli vymazať spomienky, ktoré nás škrú aj po rokoch. Niekedy i desaťročia. Iba čo si na ne spomenieme, všetko sa to vráti… Strach, ktorý sme mali, keď sme to práve prežívali. Bolesť, ktorú sme z duše ani za svet nemohli vyhnať. Smútok, ktorý sa stal na dlhý čas naším verným a nechceným spoločníkom…
Keď zažiješ ten pocit, že ti zostáva pár minút či hodín života a bojuješ ako o život, aby si na tomto svete ešte zostala, tak ťa to navždy poznačí. Poznačí ťa to v dobrom slova zmysle.
Keď vieš, že raz či dvakrát si sa snažila takmer do posledného výdychu, a práve to ťa zachránilo…
Keď sa obzriem späť, vidím dievča, ktoré riešilo všetko a všetkých a trápilo sa. Život bol raz hore, raz dole…
Každý vzťah bol iný a každý skončil iným „zaujímavým“ spôsobom. S odstupom času uznáš, že tak to bolo najlepšie.
Keď ho potrebuješ, ale nemiluješ. Zaujímavá myšlienka, však? Ako ju pochopiť? A ako prísť na to, či ho skutočne miluješ alebo je to len potreba nebyť sama?
Človeka miluješ bez nároku na čokoľvek. Dokonca aj bez nároku na jeho lásku…
Život je občas tak krásne nepredvídateľný, až sa musím niekedy zamyslieť nad tým, či my ľudia vôbec vieme, čo vlastne chceme… Dlho som si myslela, že ak raz z môjho života odídeš, zlomí ma to. Budem smutná ako nikdy predtým, život bude zrazu fádny a ja budem musieť nájsť jeho nový zmysel. Preto ma prekvapilo, že sa stal úplný opak.
Chcela som, aby to dokonalé, a tak som si zaumienila, že pre to urobím všetko. Nech to stojí, čo to stojí… Bola som posadnutá myšlienkou, že musí prísť zlepšenie a ja musím urobiť všetko pre to, aby to nastalo. A keď sa dnes obzriem späť, príde mi na rozum iba jediné…
Je to otázka: Prečo?
