Category
Keď máš pocit, že každý, koho si mala rada, zrazu odišiel…
Keď máš pocit, že všetko sa na teba valí a ty nestíhaš a nevieš, čo s tým…
Keď máš pocit, že už viac nevládzeš a vzdávaš to…
VSTAŇ!
Postav sa na nohy a začni odznova. Nechaj všetko tam, kde je, a vykroč správnou nohou.
Málokto sa s tým chváli pred svetom… Je to však logické, pretože priznať sa, že už ďalej nevládzeme, si vyžaduje odvahu. Je to ako nahlas povedať, že sme niečo nezvládli, že sme pochybili, že prestávame mať silu na to, aby sme s odhodlaním kráčali ďalej.
Oveľa ľahšie je zapierať a tváriť sa, že je všetko v poriadku, aj keď opak je pravdou…
Ani neviem, kedy sme do toho spadli, kedy prišiel ten deň, tá chvíľa, kedy som si to uvedomila. Viem len, že ma to nejaký ten čas poriadne bolí. To, že si viac ubližujeme, ako si prejavujeme náklonnosť.
Namiesto „milujem ťa,“ padajú výčitky. Kto čo urobil a kto čo neurobil. Z lásky sa stal súboj, ktorý nemá víťaza ani porazeného. Len dve zúčastnené osoby totálne vyčerpané od neustálych konfliktov.
Myslela som si, že som šťastná. Že chcem pomáhať, že nie je nič zlé na tom, ak občas zapriem samu seba, zabudnem na to, čo chcem ja. Slepo som si namýšľala, že je to vzťah, ktorý za to stojí… Až kým som sa raz odvážila povedať „nie.“ A vtedy sa to celé zlomilo…
Mlčíme, aby sme nikomu neublížili. Bojíme sa vysloviť svoj názor, pretože sa chceme vyhnúť konfliktom. Máme pocit, že nám aj tak nik nebude rozumieť, že naše slová nepadnú na úrodnú pôdu a namiesto vyriešenia celej situácie sa namočíme do ešte väčšieho problému. A preto sme ticho. Zatajujeme svoje emócie. Odmietame prehovoriť. Trápime sa len vo vlastnom vnútri. Zraňujeme seba, aby sme nezranili iných…
Vidím ho… áno, už vidím ten koniec našej spoločnej cesty. Vidím ho jasnejšie, zreteľnejšie…
Veď už vlastne dlhšie po nej kráčam sama. V srdci mi svieti už len slabé, mihotavé svetielko, lebo ten veľký plameň vyhasol už dávno.
Na krátke obdobie osud znovu rozdúchal tlejúce uhlíky na malé plamienky, ale opäť zhasli, už len slabo svetielkujú.
