Blog

Odmalička mi vraveli, že som veľký pragmatik. Keď som vyrástla do veku, kedy som pochopila, čo toto slovo znamená, musela som uznať, že majú pravdu. Snažím sa každú situáciu zhodnotiť z čo naobjektívnejšieho uhla, city zapájam len tam, kde je to potrebné, vo väčšine prípadov sa však spolieham iba na vlastný rozum. Nefabulujem, nepresviedčam samu seba, nechcem, aby sa z reality stala rozprávka.

Nemyslela som si, že si to raz budem priať. Dokonca viac než čokoľvek iné. No predsa sa to deje. Práve teraz, práve mne. Už nejaký ten čas to chcem… to, aby si z môjho života konečne odišiel a aby som bola opäť slobodná. Aspoň to, keď už nie šťastná. Viem, že kým dosiahnem tento stav, zopár mesiacov ešte prejde. Teraz v to síce neverím, no musí to tak byť, nie? Každá láska raz musí prestať bolieť…

Každý jeden z nás si vo svojom živote preskákal už kadečím. Či už to je zlomené srdce, strata blízkej osoby, bolesť zo života… Každý vo svojom srdci nosíme ten svoj príbeh, v ktorom sa nachádza naše slabé miesto. Je to rana, ktorá nám bude navždy niečo pripomínať. Nám „skúseným“ by som už zbytočne vysvetľovala, aký to je pocit. Pocit beznádeje, sklamania, čisté zúfalstvo.

Stretli sme sa.
Znova.
Ja a ty.
Po dvoch rokoch čakania a dúfania sa to stalo. No nie je to také jednoduché. To, že sa vidíme, cítime, môžeme sa dotknúť, porozprávať sa, objavovať nové miesta…

Ak by som tvrdila, že ťa neľúbim, klamala by som. Ľúbim ťa… Dokážeš ma rozosmiať, vždy keď ťa potrebujem, si pri mne. Vieš o všetkých mojich nedostatkoch a napriek tomu ma miluješ. V tvojich očiach vidím, že odkedy sme sa spoznali, nemyslíš na žiadnu inú. Správaš sa ku mne tak, ako sa doposiaľ nik iný nesprával. Ale napriek všetkému mám pocit, že my dvaja si nie sme súdení.