Blog

Niečo ťa ranilo. Si sklamaná. To, v čo si verila najviac na svete, už zrazu nie je pravda. Možno si aj zmätená. Ale to je v poriadku. Daj si pohárik, pusť hudbu a relaxuj. Ponor sa do seba.

Si zlomená, ale to sa stáva. Nemôžem ti sľúbiť, že sa to už viac nestane, tak ako ti to nemohla sľúbiť tvoja mama, keď si bola malé dievčatko a videla si bolesť okolo seba. Je to totiž súčasťou života. A zároveň dôkazom. Dôkazom, že nie si bezcitná mrcha, že máš srdce, že dokážeš MILOVAŤ!

Tak veľmi sme chceli spolu zostarnúť a teraz tu sedím sama, pozerám sa na hviezdy a posledná nádej vo mne vyhasína. Už len prosím a plačem. Nie preto, aby si sa vrátil, to sa vyprosiť nedá, len chcem, aby to prestalo bolieť. Chcem zaspať a ráno vstať ako nová. Pochopiť všetko to nevypovedané. Ešte stále ma zaujíma, ako sa máš…

Pretože jediné, čomu nikdy neuverím je to, že teba to nebolí…

Mám pocit, že sa všetko okolo mňa zbláznilo. Alebo som to ja – tá bláznivá?? Zbláznená do života, do niečoho spontánneho, do túžby milovať, byť milovaná, byť nadchnutá, zapálená pre cit, odovzdať sa niekomu úplne celá…

So zovretým hrdlom píšem tieto riadky, pretože vraj pomáha, hodiť to na papier. Tak skúšam. Je to len ďalšia z možností, aby mi tá úzkosť nezobrala energiu a chuť sa na svet pozerať krajšie, lepšie. S úsmevom. Plač už nepomáha.

Bol to úplne obyčajný deň. Aspoň som si to myslela. No v ten deň som dospela a urobila veľký krok, pomyselnú čiaru za doterajším životom.

Pamätáš sa, ako sme začínali? Je to tak dávno… Ja áno. Pamätám si všetko. Dobré aj zlé. Pravdou je, že viac bolo toho zlého, ale to som ja, malé zaľúbené dievčatko, nechcela vidieť. Nechcela som vidieť tvoje chyby… Že by si mi mohol venovať viac času… Že by si sa mohol snažiť niečo budovať.