Blog

Neboj sa, nie si jediná. To, čo cítiš práve v tejto chvíli, si nosilo v duši už veľa žien. Zdá sa ti, že to bez neho nevydržíš? Máš pocit, že už viac nevládzeš? Myslíš si, že už nikdy nebudeš nikoho tak milovať? Alebo si hovoríš, že odteraz budeš chodiť po svete ako bez duše? Že sa nikdy viac schuti nezasmeješ, že už v žiadne ráno nebudeš vstávať s pocitom, že je všetko tak, ako má byť? Ach, drahá… Vieš, ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy…

Nastal čas, aby som to prijala. Zmierila sa s tým, čo sa stalo, a namiesto ľútosti cítila len úľavu. Pred niekoľkými dňami to bola neprijateľná predstava. Nechcela som na to ani len pomyslieť, pretože viem, že by som zostala sklamaná. Sklamaná z toho, že to ešte nedokážem… Rozlúčiť sa s tebou, rozlúčiť sa s nami. S tým pekným aj s tým, čo mi ublížilo. Jednoducho so všetkým, čo s tebou bolo späté a viac sa už nezopakuje.

Pozerám sa do zrkadla a skúmam tú ženu, ktorá odtiaľ na mňa hľadí… Koľko stôp si na mne zanechal? V očiach vidím sklamanie, utíchajúcu bolesť aj túžbu žiť. V prepadnutých lícach je badať známky mesiacov, kedy som nemyslela na svoje potreby. Nejedla som, nespala som… Všetko šlo bokom. Všetko, čo sa týkalo len mňa… A tak tu stojím s kamenným výrazom a uisťujem sa, že takto láska vyzerať nemá…

Naháňame sa za niečím s vierou, že ak to dosiahneme, budeme šťastní. Myslím si, že však dosiahneme iba pravý opak. Do nášho života príde iba chvíľkové uspokojenie, ale potom sa začneme naháňať opäť za niečím novým a iným. Nevravím však, aby sme si neplnili sny a ciele, to určite nie, ale vravím o tom, aby sme v tej správnej chvíli vedeli zrelaxovať. Neužívame a nevážime si to, čo máme, ale sme nenásytní a chceme stále viac a viac. V neutíchajúcom kolotoči sa stále točíme, pričom nie a nie z neho vyjsť von… 

Keď som ťa prvýkrát zahliadla, moje srdce vynechalo pár úderov. Túžila som po tebe veľmi dlho, trpezlivo som čakala všetky tie roky, pretože vždy som vedela, že naša láska bude niečím výnimočná a budem si ju nosiť v srdci veľmi dlho. Bol si ako môj splnený sen, doslova – milovala som na tebe všetko aj veci, ktoré ma dokázali nahnevať. Hoci už dávno neverím na rozprávky, verila som, že ty si ten – ten, s ktorým si poviem jedného dňa áno. Verila som všetkým tvojim sľubom, slovám, činom… 

Za čo si bola naposledy vďačná? Zastav sa na chvíľku, prosím. Aspoň na chvíľku a spomeň si na to, za čo si naposledy cítila vďačnosť. Každý deň si nájdi aspoň pár vecí, pre ktoré poďakuješ. Aspoň pár… Dnes v žijeme v dobe plnej materializmu a sústredíme sa na tie materiálne veci viac, ako na tie oveľa podstatnejšie. Trošku je to smutné, a to aj z toho hľadiska, že si uvedomíme, čo sme mali, až keď to stratíme.