Kategória
Tak to určite nie si ani ty, ani on. Všetko sa deje, ako sa má diať. Ver mi. Časom mi to príde ako lacná výhovorka, ktorá sa zdala byť tak romanticky klišé smutná. Nechcem byť negatívna, v žiadnom prípade, ale vidím veci reálnejšie, keď nie som zaľúbená. Stalo sa vám niekedy, že ste spoznali človeka, ktorý bol vašou spriaznenou dušou? Ktorý vám bol tak podobný v zmýšľaní, rozmýšľaní, svet videl vašimi okuliarmi? A potom sa to muselo skončiť…
Hnev, frustrácia, mrzutosť a plno iných negatívnych prívlastkov. Veľa z nás sa už určite s hnevom stretlo. Ja mám pocit, že sedíme spolu na káve každý jeden deň a dokonca niekoľko hodín. Rozprávame sa o živote, bežných veciach i starostiach, ale niekedy mám toho dosť. Nejdem sa tu sťažovať, iba chcem zdôvodniť, prečo mám náladu tam, kde ju mám. Striedanie s hnevom a smútkom je posledné dni u mňa na takej bežnej báze, by som povedala. Stále si kladiem jednu otázku, kedy prestanem byť dobrým človekom a kedy to tí druhí prestanú zneužívať?
Dlhé, stereotypné dni sú už dávno preč. Večery, kedy som pomedzi slzy lapala po dychu, si už pamätám len ako spomienku. Myslela som si, že musím zostať s niekým, kto si ma neváži, len aby som nebola sama. S niekým, kto si nevedel nájsť čas, urobiť kompromis či riešiť problémy. Vždy bola všetko moja chyba a vraj som vždy vyvádzala kvôli maličkostiam, ale keď na tých maličkostiach tak záleží…
Snažila som sa byť vždy ku každému dobrá a milá. Nemala som problém pomôcť ani nepriateľovi. Odmala ma k tomu doma viedli. Pár posledných rokov som naivne verila, že aj druhí ľudia budú presne takí istí. Samozrejme, česť výnimkám. Aj keď ma ľudia sklamali, tak som si myslela, že to bola iba chyba a chyby robí predsa každý z nás. Niekde v kútiku svojho vnútra som verila v dobro ľudí. Ja som si ľudí púšťala k sebe veľmi blízko. Verila som v ich dobro a úprimnosť.
Je 3. januára 2:15 ráno…
Všade okolo mňa je ticho a tma.
Nemôžem spať.
Niečo sa zmenilo.
Cítim to…
Je možné, aby vo mne jeden muž vytváral tak silnú a spaľujúcu vášeň, ktorú neviem uhasiť? Myšlienky na neho sú tak nespútané, tak neopísateľné a vzrušujúce, že ich sama nedokážem ovládať. Pýtam sa niekedy samej seba, prečo my ženy musíme všetko tak prežívať a muž… Ten sa len pousmeje a obzrie sa za inou. Prečo je to pre nich tak jednoduché pohnúť sa ďalej a pre nás nie? Prečo sa s nami toľkokrát zahrávajú, až si nakoniec samy sebou nie sme isté v tom, ako a či vôbec máme svoju hodnotu?
