Blog

Prebudila som sa do chladného jesenného rána. So silným espressom som otvorila terasu a dívala sa na stromy. Odmala ma vždy fascinovali a milujem sa na ne pozerať dodnes. Vyžaruje z nich pokoj. Stromy sa sem-tam pohli vďaka jemnému vánku, zatiaľ čo ja som vdychovala chladný vzduch do môjho vnútra. Pre mňa blažený a upokojujúci pocit. Zatvorila som terasu, zapla aromalampičku a zapálila pár kusov škoricových sviečok. Zazvonil zvonček a následne som išla otvoriť dvere. Stál si medzi nimi TY. 

Kedysi, ešte na základnej škole, som sa na biológii naučila takzvaných 5 T, ktoré by sa mali aplikovať pri prvej pomoci (pre tých, ktorí si nespomínajú, sú to: teplota, ticho, transport, tekutiny a tíšenie bolesti).
Tento princíp by sa mohol dať aplikovať u mužov s písmenom O. Správny chlap by mal byť jedinečnou a nenahraditeľnou OSOBNOSŤOU pre svoju vyvolenú. Teraz si poďme tie O rozmeniť na drobné…

Jedna hodina v noci a ja neviem zaspať… Hlava sa chce venovať toľkým veciam, že sa nedokážem prepnúť do módu pokoja. Mrvím sa, hľadám si v posteli pohodlné miesto, nutne potrebujem aspoň pár sekúnd bez myšlienok na teba. Ale nejde to. Ty si totiž mojou súčasťou už hrozne dlho. A ja kdesi v kútiku duše cítim, že to tak nemá byť. Že som už dávno mala zasiahnuť a vziať všetko do vlastných rúk. Môj život, moje pocity, moje srdce…

Bola raz jedna láska. Hlboká, úprimná, čistá. Bola to láska, o ktorej sa dá tvrdiť, že bola tou pravou. Tá, pre ktorú boli obaja ochotní žiť i umrieť. Pre ktorú boli schopní obetovať čokoľvek, aj seba… Najmä seba. Bola raz jedna láska, ktorá však pod svojou maskou skrývala a potláčala osobnosti, ktoré sa v tých dvoch ukrývali. Bola to taká láska, v ktorej obaja túžili byť tým lepším pre toho druhého, no časom zabudli na seba samých.

Začala si ďalšou hrubou čiarou. Jednou v tých tisícich, v ktorých si si povedala, že sú posledné, ktoré dávaš. Každá tá hrubá čiara bola tvoja nádej, že sa zmení. Možno ak by ti ukázal spôsob, že ti dokáže vrátiť rovnaké množstvo lásky, ktoré si mu medzi tými hrubými čiarami dávala ty, nemala by si dôvod neustále odchádzať. Ak by ti chcel ponúknuť o čosi viac než ten kúsok snahy, keď začal mať pocit, že ťa stráca. Vtedy, keď si sa začala liečiť zo svojej agónie, prišiel a povedal niečo, čím si ťa znovu získal. Ako vždy si podľahla…

„Človek sa nemôže ani na nič pripraviť. Iba žiť zo dňa na deň, lebo nikto nevie, čo bude.“ 

Takúto správu som si dnes prečítala. Bola to skôr veta z nervozity, ale ani nevedel, aká krásna a hlboká myšlienka to je. Možno som v týchto dňoch viac citlivejšia. Teda nie len ja, aj moje okolie. Je to zrejme normálne. Som z tých „šťastlivcov“, ktorí prišli o prácu tentokrát medzi prvými, a tak aspoň prišiel čas zase sa hlbšie zamyslieť nad sebou a nad tým, čo naozaj v tom živote chcem.