Blog

Tenkrát před pár lety, kdy ještě sociální sítě neovládaly naše životy, krása se neukazovala přes fotky a city nepsaly přes zprávy, v té době jsme se my dva potkali. Ano, je to už pár let. Byli jsme ještě děti, ale co mohu říct jistě, že jsme to už tenkrát oba cítili. Naše cesty se potkaly tak nějak náhodou, ale ve vzduchu ta bouře byla ještě hodně dlouho. Od prvního pohledu jsem čekala snad půl roku, než jsme tě zase znovu spatřila. 

Puto… Každý z nás si predstaví pod týmto slovom niečo iné, citové puto k nejakej veci, ku zvieraťu… Ja si pod týmto slovom predstavím práve teba. Z nejakého dôvodu sa otec vytratil z môjho života, ešte keď som bola maličkým dievčatkom a nevedela som, čo ma čaká. Ja som vďačná, lebo som sa naučila si vyriešiť veľa vecí sama a mnoho mi to do života dalo. Za celé detstvo mi on ako človek vôbec nechýbal. 

Dlho som na teba nemyslela. Už je to niekoľko mesiacov, asi to už môže byť viac ako rok. Dnešok je iný. Dnešok sa zapíše do mojej knihy. Do tej spomienkovej. Zapíšem si tam tvoje meno. Kedysi tam bolo len tvoje meno. Avšak ako dni išli, tvoje meno sa objavovalo čoraz menej, nahrádzali ho iné, až sa úplne vymazalo. V mojom srdci zostalo… Aj v hlave, avšak už nebolo tak dôležité. Už som tvoje meno nespájala s láskou, nespájala som ho so spomienkami, nespájala som ho so sebou.

Ľudia sa majú radi, ľúbia sa, milujú. Vyznávajú si to verejne na sociálnych sieťach. Rôzne statusy, fotky, pesničky. Ako veľmi sa k sebe majú. A je to pekné.
Ale nikto nie je ochotný kvôli tomu druhému umrieť. Obetovať sa. Položiť zaňho život. Aká je to teda láska? Čo to teda znamená, že si dvaja ľudia vymenia srdcia? Že jeden drží v dlaniach srdce toho druhého? 

Dnes to bolí, ale ono to bolelo aj včera, a viem, že to bude bolieť i zajtra. Som v takom začarovanom kruhu, z ktorého neviem uniknúť a vlastne sa ani z neho uniknúť nedá. Tieto veci, čo sa v živote dejú, sú prirodzené, avšak bolestivé.
Ako sa má človek vysporiadať s tým, keď o niekoho príde? Keď ho stratí… Nepíšem teraz o rozchode, píšem o strate, ktorá je definitívna, ak nám niekto umrie. 

V slová ako navždy, nikdy a sľubujem som odjakživa neverila. Prichádzali z každej strany, pretože niektorí ľudia nad slovami príliš málo premýšľajú. Hovoria ich len tak, akoby zabúdali, že môžu v nás niečo zanechať. Sľubujú lásku, pomoc, pochopenie. No pri prvých prekážkach to vzdajú.
Tebe som uverila všetko. Nielen kvôli láske, ktorú som cítila, dávala aj prijímala, ale najmä preto, že ty si vždy slová premenil v činy.