Blog

Láska. Zaľúbenosť. Slová, okolo ktorých sa točí celé naše bytie. Pretože lásku buď dostávame, dávame, alebo po nej túžime. Naše prvé tínedžerské lásky sú krásne, občas veľmi naivné. Väčšinou keď niekoho stretneme, myslíme si, že nám to musí vydržať už navždy. Avšak len šťastlivci nájdu domov v človeku hneď na prvýkrát. Tí, ktorí šťastlivcami nie sú, dostanú manuál, podľa ktorého sa budú riadiť pri ďalšom zaľúbení. V tomto manuáli už majú napísané, ako sa vyhnúť predošlým chybám a nedostatkom, pre ktoré to naposledy nevyšlo.

Ja viem. Bolí to. Pri každom nádychu cítiš v hrudi tlak tak silný, že máš miestami pocit, akoby ti srdce úplne prestalo biť.
Občas nám život do života prináša ľudí, ktorí nás niečo majú naučiť. Ale prečo to musel byť práve on? Ten muž, do ktorého si sa tak veľmi zamilovala, z ktorého si bola unesená, a tiež ten, pri ktorom sa ti pri pohľade do jeho čokoládových očí podlamovali kolená vždy, keď sa na teba pozrel. Ten muž je preč. 

Vystihnúť slovami pocity, ktoré sa vo mne odohrávali, je takmer nemožné. Všetko navôkol mňa odrazu prestalo dávať zmysel, prestala som sa pozerať na svet farebne a videla všetko čierno-biele, bez duše, bez akejkoľvek lásky či súcitu.
Stratením teba, som stratila seba. Tá láska medzi nami bola nevyspytateľná, plná iskier, ktoré lietali nad nami ako ohňostroje, plná vášne, objavovania okolitého sveta spoločne či jednoduchého snaženia sa stáť po boku toho druhého za každých okolností.

Pozrieš sa na neho a pýtaš sa, či je to ešte stále on. Zrazu je iný. Zrazu je to muž, ktorý „ti nič nehovorí“, hoci sa spolu sem-tam ešte rozprávate. Čoraz viac na sebe pozoruješ, že k nemu cítiš čoraz menej citov. Je ti jedno, či niekam ide alebo sedí doma. Možno ti vtedy, keď sa za ním zavrú dvere, aj odľahne. Povieš si, že máš pokoj. Chvíľku pre seba. Chvíľku, kedy ťa nik neruší a kedy môžeš byť sama sebou.

Občas láska nie je jednoduchá. Kto si to myslí, ešte si nezažil všetky lásky, vrátane takej, ktorá spojila jeho a tú nesprávnu osobu. Občas láska bolí. Poriadne. A polemiky o tom, či to vlastne láska je, sa nám vtedy viesť nechce. My milujeme. A ten druhý… Ten nás učí. Najprv milovať viac. Jeho. Potom ako ho viac nemilovať. Neúspešne. A na úplnom konci… V tej (ne)láske hľadáme lásku k sebe, pretože ju láska k nemu z nášho srdca načas vytlačila.

Ak by som ho odvtedy, čo sa všetko pokazilo, už nikdy nestretla, myslela by som si, že to bol len sen. Vždy som mu hovorila, že je neskutočný. Na tom sa nič nezmenilo. Často som ho tak oslovovala. Teraz si ho držím v spomienkach ako poklad. Bol iný. Ako nikto predtým a nikto potom… Od začiatku sme vedeli, že to je len krátky spoločný príbeh, ktorý nemá šťastný koniec. Ale nedalo sa tomu ubrániť.