Kategória
Ľudia sa majú radi, ľúbia sa, milujú. Vyznávajú si to verejne na sociálnych sieťach. Rôzne statusy, fotky, pesničky. Ako veľmi sa k sebe majú. A je to pekné.
Ale nikto nie je ochotný kvôli tomu druhému umrieť. Obetovať sa. Položiť zaňho život. Aká je to teda láska? Čo to teda znamená, že si dvaja ľudia vymenia srdcia? Že jeden drží v dlaniach srdce toho druhého?
Dnes to bolí, ale ono to bolelo aj včera, a viem, že to bude bolieť i zajtra. Som v takom začarovanom kruhu, z ktorého neviem uniknúť a vlastne sa ani z neho uniknúť nedá. Tieto veci, čo sa v živote dejú, sú prirodzené, avšak bolestivé.
Ako sa má človek vysporiadať s tým, keď o niekoho príde? Keď ho stratí… Nepíšem teraz o rozchode, píšem o strate, ktorá je definitívna, ak nám niekto umrie.
V slová ako navždy, nikdy a sľubujem som odjakživa neverila. Prichádzali z každej strany, pretože niektorí ľudia nad slovami príliš málo premýšľajú. Hovoria ich len tak, akoby zabúdali, že môžu v nás niečo zanechať. Sľubujú lásku, pomoc, pochopenie. No pri prvých prekážkach to vzdajú.
Tebe som uverila všetko. Nielen kvôli láske, ktorú som cítila, dávala aj prijímala, ale najmä preto, že ty si vždy slová premenil v činy.
Písmená, ktoré sa momentálne zoskupujú do slov, a tie zasa do viet, čo práve píšem… Nevenované nikomu konkrétnemu a aj napriek tomu, že sú pustené do prázdnoty, viem, že raz budú patriť JEMU, láske môjho života. Azda píšem za nejednu ženu, azda nielen ja, ale i ony budú raz mať po svojom boku muža, ktorý bude nakoniec ako stvorený práve do ich životov. Láska čistá, bláznivá, láska, ktorá vám nič nebude brať, a to ani omylom. Bude vám dávať a aj vy na oplátku dáte niečo jej. Nie preto, že by ste museli, ale preto, že ju budete s niekým chcieť zdieľať.
Každý sa snažíme nájsť si svoje šťastie. Snažíme sa nahovoriť si, že práve o tom je naša životná cesta – o šťastí. A naozaj tomu aj tak je? Naozaj sa celý náš život naháňame len za šťastím? A dobehneme ho vôbec niekedy? Lebo v našich životoch si neustále niečo pridávame… Niečo, čo nás robí šťastnými, čo nás šťastnými ešte len urobí alebo nás kedysi robilo. Lebo áno, aj spomienky môžu do našej duše vliať šťastie. Minulosť i prítomnosť a taktiež aj vidina budúcnosti.
Vždy som si myslela, že na písaní je najťažší koniec. Rozhodnutie ukončiť príbeh a ukončiť ho správne. Vlastne ma podvedome desí samotná definitívnosť konca, nech už je akýkoľvek. Možno preto bolo vždy tak ľahké začať písať. A keď prišiel čas správne príbeh ukončiť, bolo to moje rozhodnutie. Vo chvíli, kedy mi v hlave zbesilo vírili myšlienky a emócie mi bránili racionálne premýšľať, začal sa nový príbeh. A na jeho konci som bola opäť schopná uvažovať.
