Blog

„Chcem len šancu dokázať, že som hodná perspektívneho vzťahu.“ Možno si dospela. Možno si už len mala dosť samoty. Možno si sa už spoznala a zistila si, kto vlastne si. Skrátka a dobre, si v tom období, kedy si si povedala, že už by si do svojho života aj priala nejakú tú „spriaznenú dušu“. (Nerada používam tento termín, lebo podľa môjho názoru je spriaznená duša hlavne niekto, s kým si tento status vybuduješ až časom. Áno, môžete si na začiatku rozumieť, ale pamätaj – stále je to len začiatok. Prvotné emócie, niečo, čo ako ľahko vedelo prísť, tak presne tak rýchlo vie aj vyprchať.) 

Raz za čas to príde asi na každého. Ten deň, kedy si síce uvedomujete to všetko, za čo ste vďační, ale predsa vám niečo chýba. V tieto dni, kedy sme iba doma, maximálne ideme niekam do prírody alebo na nákup, prišla na mňa tá chvíľa CH. Ráno som sadla do auta, zapla rádio tak hlasno ako vždy. Svietilo mi slnko do očí. A zrazu nálada nikde. Väčšinou sa pristihnem pri tom, že sa v tomto počasí usmievam a naozaj úprimne vždy poviem: Ďakujem, že existuje na svete niečo, ako je Slnko. 

Tak veľmi by som chcela vedieť, či na mňa aspoň trošku myslíš. Tak veľmi by som chcela vedieť, či si na mňa aspoň občas spomenieš. Tak veľmi by som chcela vedieť, či ti občas chýbam tak, ako ty chýbaš mne. Tak veľmi by som chcela vedieť…
A čo sa tým vlastne zmení? Čo sa zmení, ak mi povieš áno, čo sa zmení, ak mi povieš nie? 

Zas som mala sen s tebou. Už celý tento týždeň. Najprv sa budím s myšlienkou… Prečo? Už som nad tebou tak dlho nepremýšľala. Prehrávam si celý sen dookola vo svojej hlave, až mi začneš chýbať. Tak strašne, tak moc, že sa chcem obliecť a bežať za tebou. Nájsť ťa, objať ťa, pobozkať ťa. Neviem, čo sa to so mnou deje. Tak dlho mi trvalo vyliečiť sa z teba, no zrazu sa vraciaš a dávaš mi údery, ktoré neviem prijať, ktoré ma dostávajú do kolien.

Aj vás táto doba núti viac premýšľať? Mňa áno. V poslednom čase veľa premýšľam o láske, vzťahoch, o ľuďoch, ktorí kráčajú životom so mnou. Verím tomu, že každý jeden má v našich životoch zohrať nejakú úlohu. Rodičia, spolužiaci, kamaráti, prvá láska. Dokonca aj ten, kto nám zlomil prvýkrát srdce, pri kom sme vyslovili vetu: „Už nikdy sa nezaľúbim“. A potom sú tu ľudia, ktorých budeme ľúbiť navždy iba tajne, pretože vedľa nich už kráča niekto iný.

Bežala. Topánky sa jej šmýkali na rannom mraze. Kde-tu boli kamene ešte dokonca pokryté snehom. O zbytok sa postaral strmý svah. Aj napriek tomu však utekala ďalej. Na vrchu cesty spomalila. Odchýlila hrubý konár vysokého smreku. Na nos jej spadlo zopár studených vločiek. V noci muselo zase snežiť…. Vyšla na koniec širokej kamenistej cesty. Les ďalej pokračoval popri potoku. Pred ňou sa ale rozliehala široká lúka. Napravo ohraničená hustým lesom, naľavo…