Blog

„Niekedy môže byť aj dnes…“ Takto znela veta, ktorú som si jedného dňa prečítala v knihe. Ani neviem prečo, ale veľmi ma zaujala a zapamätala som si ju, pretože som mala pocit, že je to nejaká „odpoveď“ na moje otázky. Je to možné? Aby sme náhodne nachádzali takéto odkazy…? Možno nám tieto „náhody“ majú niečo ukázať. Čo ak práve preto, aby som prišla k tejto vete, som mala možnosť prečítať si tých pár stoviek strán? Neviem. Občas vôbec nedokážem pochopiť, prečo nám osud kladie aj takéto odkazy rovno pred oči. Je vôbec možné, že niečo také ako osud existuje?

Zrazu ostalo ticho. Iné ako doposiaľ…

Zrazu sa všetko zmenilo. To najbolestivejšie ticho je zároveň aj to najsladšie. Naše ticho dáva môjmu životu úplne iný rytmus. Rytmus srdca sa mení, tento rytmus by sa ti pravdepodobne páčil, lebo nie je o tebe ani pre teba. Vytrácaš sa, tvoje miesto sa stráca spolu s tvojimi slovami. Moja hlava i oči ťa hľadajú stále, lebo ti chcem dokázať, ako som nad tebou a chcem to dokázať asi aj sebe.

Nemáš na to postavu.
Nie si dosť pekná.
Schudni.
Priber.
Takto sa ženy nesprávajú…

Určite nejedna z vás počula tieto vety, a mnoho ďalších, ktoré si neodpustili ľudia, keď ste im povedali o svojich túžbach…

Bolo to iné, keď ste sa spoznali. Ty si bola iná. Netušila si, že ťa niečo môže tak veľmi zmeniť, keď sa to všetko skončí. Sedíš nad šálkou kávy, vonku prší. Uvažuješ, ako sa to mohlo stať. Tebe. Predsa si si vytvorila bariéru. V domnienke, že keď budeš od seba odháňať ľudí, bude ti tým pádom aj menej ublížené. 
Popritom si ale pozabudla na jednu maličkosť… Že ak nájdeš niekoho, kto ťa bude mať skutočne rád a cez tú bariéru prenikne, nájdeš aj seba. Svoje skutočné ja.

Napísala som ti toľkokrát, avšak ani raz som tú správu neodoslala. Nielenže nemám odvahu, nemám ani dôvod. Chcem ti toľko povedať, potrebujem tvoje odpovede, avšak hlavne potrebujem teba.
Chýbajú mi naše rozhovory o ničom, aj tie naše seriózne, vážne debaty. Zrazu mám telefón plný hudby, ktorú ti chcem poslať. Zrazu mám toľko otázok, zrazu všetko stratilo i nabralo zmysel. Vymazal si ma. Prvé dni boli utrpením. Prvé dni som viac plakala, ako dýchala…

Tieto riadky by si mala prečítať každá z vás, ktorá žije v istote, že má vedľa seba verného, milujúceho partnera. Nechcem vám brať ilúzie, ale nebudem si dávať ani servítku pred ústa. Mnohé sa totiž tak veľmi mýlite… Minimálne jedna z vás. Pokojne to môžeš byť práve ty, ak toto čítaš.

Ak si slabšej povahy, rovno preskoč na iný článok a naďalej maj nasadené ružové okuliare. Nie, nechcem byť nepríjemná ani negatívna…