Blog

Deň čo deň sa moje pocity k tebe menia. Akoby som ani sama netušila, čo chcem a ako to chcem. Som stratená vo svojich pocitoch, iba sa na teba namotávam a odmotávam dookola. Kým moje srdce kričí, cítim sa dobre, šťastne, zaľúbene… Avšak akonáhle trošku stíchne, počujem rozum a jeho rázne a pravdivé argumenty. Bolia ma, ale dávajú zmysel. Zrazu už nevidím všetko tak pekne a ružovo, zrazu všetko do seba zapadá, zrazu sa stávaš tým, kým skutočne si, nie tým, do koho som sa zaľúbila. 

Púšťam ťa preč a potichu dumám, prečo to dokážem až teraz. Prečo to predtým nešlo a zrazu je to také ľahké, priam až návykové… Veď som tým, že som ti dávala ďalšie a ďalšie šance, ubližovala iba sebe. Za oknom padá tichý dážď, v miestnosti je počuť môj pokojný dych a ja cítim takú ľahkosť na duši, až ma to prekvapuje. Zvláštne, nie? Že práve okamih, ktorého som sa tak dlho bála, je zrazu tak opojný. Akoby zo mňa niečo spadlo, akoby  sa stalo čosi, čo zo mňa sňalo všetku tú ťarchu, ktorú som so sebou tak dlho vláčila.

Život je ako kniha, uzavrieme v ňom jednu kapitolu a on nám otvorí ďalšiu. Pripraví nám prázdne stránky a je len na nás, čo do nich napíšeme… Plánovala som byť single, nezaťažovať svoju hlavu a hlavne srdce. Nechcela som sa viazať a hlavne som sa bála, že si budem musieť znovu liečiť svoje srdce. 
Čas som trávila s priateľmi, v knihách alebo som práve cestovala a spoznávala nové miesta. To všetko ma robilo šťastnou, aj keď mi občas chýbal pocit byť milovanou. 

Som už pár krokov popredu a možno i ty si pár krokov vpred, neviem… Avšak už nie si na tej istej myšlienkovej vlne, ako si bol. Myšlienky na teba ma dobiehajú čoraz menej a menej. Strácaš sa. Odchádzaš…
A dnes som si chcela na teba zaspomínať. Na to, čo všetko sme si povedali. Tvoje správy však už nemám. Sú vymazané. Ako aj ty. Tak som len hľadala v pamäti, hoci tam toho veľa nezostalo. Všetko si si vzal svojou poslednou správou a to málo, čo sa ešte zvýšilo, som zasa vyhodila ja. 

Stojím v predsieni, pozerám sa na teba, niečo mi vravíš, avšak cez moje slzy to nepočujem. Tíško vzdychám, snažím sa lapiť dych. Ty len rozprávaš, vysvetľuješ, nepozeráš sa na mňa, lebo ak by si zodvihol zrak, zbadal by si, ako mi po lícach tečú slzy. Obúvaš sa, v duchu ťa prosím, aby si ostal, aby si neodišiel. Prosím ťa, avšak moja hrdosť mi nedovolí povedať to nahlas. Postavíš sa, pritiahneš ma k sebe, bozkávaš ma. Celé moje telo sa ti odovzdáva. Strácam sa v tebe.

Bol si mojou obrovskou chybou, bol si mojou stratou času, bol si všetkým, ale zároveň ničím, a dnes odchádzaš. Nevážiš si slová, neuvedomuješ si, ako niektoré slová ostávajú nielen v hlave, ale i srdci. Nevážiš si dobrého človeka. Si nikto. Dlho mi to trvalo. Dlho som s tým bojovala. Signálov bolo mnoho, avšak to ma nikdy netrápilo. Konečne som slobodná. Konečne dýcham. Konečne som to ja…