Kategória
Samotný názov vám už veľa napovie, o čom asi bude tento článok. Každý hľadáme šťastie, preto sme sa narodili, aby naše kroky smerovali k ozajstnému naplneniu a povedali si, že teraz už mi naozaj nič nechýba. Len občas na tej ceste urobíme pár chýb, odbočíme zo svojho chodníčka a skúšame sa vrátiť späť. Niekedy je ale lepšie, ak sa vydáme ďalej a to staré necháme odísť alebo to všetko necháme jednoducho tak.
Mala som pocit, že je to celé za mnou. Na malú chvíľu sa mi zdalo, že som konečne šťastná, že sa nevraciam tam, odkiaľ som ledva odišla. No ty máš v sebe akýsi zvláštny inštinkt. Tento môj stav si vystriehol aj na diaľku a začal si konať. Nerozumiem tomu, nerozumiem tebe… Ty si bol ten, kto sa rozhodol ukončiť niečo, v čom sa stále pokračovať, len si to žiadalo úsilie, aby sme popracovali na tom, čo sme zanedbávali. Hovorím v množnom čísle, pretože nerada zvaľujem vinu len na teba. Boli sme v tom dvaja…
Neviem, či som si nejakú otázku kládla častejšie… Otázku, v ktorej sama sebe spytujem dušu a neviem, akú odpoveď by som chcela dostať. Som proste iná? Asi áno…
Veď v opačnom prípade by som nemala pocit, že sa jednoducho vymykám z normálu. Veď inak by som sa predsa necítila, akoby ma sem niekto len zoslal a ja si tu neviem nájsť bezpečné miesto. Občas sa pýtam, či sa to pýtajú i iní…
Nie som človek, ktorý by sa pozastavoval nad tým, čo vravia druhí. Bola som taká už odmalička – mala som všetkých na háku a autoritami boli pre mňa tí, ktorí niečo dokázali a zároveň vedeli rešpektovať ľudskú individualitu. Razila som si vlastnú cestu, ak sa mi niečo nepáčilo, povedala som to. Iní by ma označili za papuľnaté, drzé decko – to je ich pohľad… No ja som len v skutočnosti nevidela význam v tom, prečo mám dvadsať minút spamäti recitovať nejakú debilnú básničku na školskom kole Hviezdoslavovho Kubína…
Kráča po prázdnom byte. Bosé nohy lemujú studenú podlahu a jej kroky vedú do kúpeľne. Odrazu zrkadla sa už pár dní vyhýba. Má totiž strach, čo v ňom uvidí. Dnes však pohľadom nestihne uhnúť. Zhrozí sa. Nestojí pred ňou žena, ktorú pozná, ale celkom iná. Táto žena je pre ňu cudzia. Má vyplakané oči, tvár celú červenú a jej telo je kŕčovito ohnuté.
Neusmieva sa. Už dávno sa neusmiala…
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa… Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne..
Myslím, že tento kúsok z 1. listu Korinťanom pozná asi každý. Nedá mi však nezamyslieť sa nad jeho významom. Naozaj je každá láska taká? Taká trpezlivá? Dobrotivá? Skutočne aj tú svoju lásku vidíš presne takto? Si si naozaj istá, že si šťastná?
