Blog

Rok. Obyčajné tri písmená a tak veľká sila v jednom slove. Už to bude rok, čo som ťa prvýkrát stretla. A dal by sa o tom napísať román do červenej knižnice. Dalo by sa o tom rozprávať do noci a každý, kto by ma počúval, by sedel so zatajeným dychom a čakal by na šťastný koniec. A čakala som ho aj ja. Nie som človek, ktorému sa ľudia dostanú tak ľahko pod kožu, nedôverujem každému, ľudia ma v minulosti sklamali… Verila som, že s tebou to bude iné, že ty by si mi po tom všetkom nedokázal ublížiť. 

Kedysi si mi povedala, že chceš byť mojou inšpiráciou. Chcela si, aby boli texty, ktoré píšem, o tebe, tak ti práve dnes ponúkam moje slová. Venujem ich práve tebe, zlato. Dúfam, že si ich zapamätáš.
Modlím sa, aby si si pamätala, že niekto ako ja bol v tvojom živote, aj keď sa to môže zdať dávno, odkedy sme sa spoznali. Nechcem, aby si zabudla na momenty, ktoré sme spolu prežili… 

Zrazu nemám kam ísť, zrazu som ostala v bode či na mieste, odkiaľ nie je cesty preč. Neviem ísť dopredu, neviem ísť dozadu, neviem ísť nikam. Zrazu nemám dôvod ti písať, zrazu ti už nechcem písať, zrazu sa všetky moje pocity prebúdzajú, ale zároveň i umierajú. Zrazu neviem, čo mám robiť. Zrazu sa moja budúcnosť mení, zrazu už spomienky nedávajú zmysel, zrazu sa strácajú spolu s tebou. Cítim sa tak prázdno, cítim, ako trpím, a zároveň cítim úľavu a radosť. Je to možné? 

Alebo ako dobrá komunikácia ovplyvní vzťah…

Túto konverzáciu som minule viedla s priateľom. Neprikladala som jej dostatok pozornosti, až kým sa mi to fatálne nevyplatilo. O dôležitosti komunikácie teraz koluje po internete a médiách veľa názorov a veľa odporúčaní. Zdalo sa mi to prehnané. Ako môže nastať taký problém u dvoch ľudí, ktorí sú si najbližší na svete a milujú z celého srdca? 

Jedna vec je istá – nikdy nevieme, čo sa odohráva v niekoho hlave. Sú to len naše predstavy, domnienky o tom, kto si čo myslí, kto ako čo cíti. Mnoho katastrofických scenárov si vieme prehrávať v našej hlave a pravda je poväčšine vždy iná. Niekedy to nemusí byť možno ani také zlé, ale naše myšlienky, ktoré si tvoria monológy a dialógy, nemajú s realitou nič. Jediné, čím si môžeme byť vždy istí, je to, čo si tvoríme my, v našom vnútri. Alebo nie? 

Viem, drahá. Viem presne, ako sa v tejto chvíli cítiš. Mám to skúsiť opísať? Cítiš sa ako kvapka vody v saharskej púšti. Ako pierko poletujúce v atmosfére. Ako kúsok črepiny na dne oceánu. Trafila som sa? Ten pocit beznádeje, aký teraz pociťuješ, je tak stiesňujúci, až máš pocit klaustrofóbie a nemôžeš sa nadýchnuť.
Môžem ti však povedať len jedno… Raz to prejde… Aj ten najhorší deň sa raz skončí, aj z tej najväčšej nočnej mory sa raz zobudíš. Viem, že teraz to tak nevidíš, ale sľubujem ti, že raz to budeš znovu ty.