Blog

Ani neviem, prečo dnes opäť píšem. Čosi ma znovu prinútilo zasadnúť k počítaču a dať von všetko to, čo sa vo mne odohráva. Niežeby som sa nemala komu zdôveriť… Len si myslím, že by to nemalo ten efekt. Možno by som zostala nepochopená, možno by dialóg pomaly ovplyvňoval tok mojich slov, a tak by som na konci nemala pocit, že som vyslovila to, čo vysloviť chcem. Preto si radšej sadám k počítaču, nechávam svoju myseľ voľne plávať, dôverujúc jej, že ma navedie tam, kde nájdem nejaké odpovede.

Chýbam ti? Túto otázku som si položila už toľkokrát a stále je odpoveď rovnaká. Nie. No pýtam sa, prečo? Nie som taká výnimočná, aby som ti chýbala? Nie som… Pre teba…
Čo sa však stalo, že ty si tak výnimočný pre mňa? Ako sa toto celé udialo – že v niekom sa prebudí ten pocit výnimočnosti a v druhom nie? Nemali by sme obaja vidieť to úžasné, čo v sebe máme? Mali… Ale jedine, ak by sme mali oči otvorené obaja. A ak sa pozeráme na osobu aj s otvoreným srdcom.

Prečo práve dnes mám taký zvláštny pocit v žalúdku? Prečo práve dnes na teba myslím a je to tak intenzívne? Prečo je dnešok iný? Prečo sa zrazu vraciaš, aj keď sa vôbec nič nezmenilo? Keď zavriem oči, vidím ťa, a to už som ťa dlhšie nevidela. Nechcem už na teba myslieť. Sú dni, kedy si na teba nespomeniem. Ale niektoré večery ma dobehneš. Je to, ako keby si zaklopal na moje dvere a spýtal sa ma, či som doma, ja neodpovedám, lebo ťa nechcem vidieť, a tak ty odchádzaš, no ja začínam premýšľať, čo si asi tak mohol chcieť. 

Prečo na teba stále myslím, keď som si sľúbila, že ťa už navždy vymažem z môjho života? Možno sa tými myšlienkami snažím pripomenúť si tie rany, tú bolesť a to, že niečo také už viac nesmiem dovoliť, že nemôžem niekomu, kto o to nestojí, darovať aj to posledné. Neviem, prečo je to tak, no občas sa jednoducho pristihnem, ako na teba myslím, hoci som sa zaprisahávala, že sa to viac nestane. Kedysi som si pri tebe kládla otázku: „Prečo skrátka nemôžeš byť môj?“, no za ten čas sa však tá otázka zmenila…

Vraví sa, že prvá láska so sebou nesie najviac skúseností. Podľa mňa je to bolesť, ktorú nás naučí zniesť. Nepripravenosť, ktorú vymaže… 
Prvé lásky bolia a spaľujú ako oheň.
Pri tej druhej už človek presviedča sám seba, že je pripravený, že to chce. Už musí prísť, apatie predsa len už stačilo.
Aj u vás to tak bolo?

Zrazu sa cítim inak. Neviem, čím to je. Možno je to len tento moment. Avšak, cítim sa triezva. Cítim sa lepšie. Cítim sa šťastnejšie. Cítim sa dobre. Keď myslím na to, ako zrazu nie si v mojom živote, necítim bolesť, necítim úzkosť… Cítim slobodu. Asi preto, že dlhšie si sa neozval. Najprv mi to bolo ľúto. Predsa len, som citlivejšia, avšak naučila som sa, že ťa v mojom živote nepotrebujem. Si to ty, kto potrebuje mňa, a ani o tom nevieš. Zatiaľ. Ale dnešným večerom si ma oslobodil a zároveň stratil.