Blog

Už prešiel nejaký ten čas. Čas, odkedy som si myslela, že sa stratím v tom, čo cítim, a že nie je možné, aby som z toho obdobia vyviazla bez doživotných následkov. Nebol mojou prvou láskou, no po prvýkrát som zistila, že láska vie aj bolieť, že dokáže byť i komplikovaná, miestami krutá a niekedy nezrozumiteľná. Bola tam, cítila som ju, ale nevedela som, čo s ňou… Vytrácala sa niekde medzi mnou a ním a často bola nahrádzaná sklamaním a hnevom.

Sedela som tam… Ticho a nehybne pozerajúc sa von oknom. Dažďové kvapky mi bili do očí, zatiaľ čo moje srdce bilo v rytme hodín od starého otca. V mojom vnútri si stvoril monštrum plné chladu, hnevu, spomienok na nás. V srdci sa zobúdzam s tebou, no i s tebou zaspávam, ale moja posteľ je bez teba. Hnev, ktorý vzišiel, ma upaľoval ako tá najžeravejšia fakľa v pekle. Moje srdce bilo, ale už nemilovalo. Možno malý kúsok z neho svietil nádejou ako svätojánska muška.

Zaľúbila som sa do teba. Občas je to tak jednoduché, lebo mi pripomínaš lásku. Niekedy stačí jedna veta a viem, že si presne to, čo som tak dlho hľadala, avšak dokážeš to aj ľahko pokaziť. To občas slová robia. Niekedy sa snažíme byť veľmi dokonalí, až sa stávame nedokonalými. Chceme sa niekomu zapáčiť, avšak sa stáva presný opak. To je tá nevedomosť, ktorú máme, keď človeka nepoznáme. Snažíme sa vytvoriť si ten najlepší obraz, a pritom zabúdame, že ten dokonalý obraz je prirodzenosť. 

Niečo sa už muselo stať. Možno vám to už prebehlo hlavou. Momentálna situácia a karanténa ma prinútili sadnúť si k notebooku a začať písať. Celý čas sa naháňame za prácou, do obchodu, na párty a ani nepomyslíme na tých, ktorých máme doma. Na tých, čo sú s nami a znamenajú pre nás všetko. Prísne opatrenia, štrnásťdňová karanténa a zrazu hlava v smútku, čo si len počneme doma… 

Tak a teraz naozaj som si povedala, že už nebudem ticho. Nemôžem! Aj keď teraz to mám chuť vzdať. Bojím sa, že ti to nikdy nepoviem do očí.
Chcela som iba vedieť, čo sa s tebou deje, preto ma všetko vždy zaujíma. Ver mi, keby ťa nemám rada, nestarám sa do teba. Možno nemáš dôvod mi veriť, no bola by som rada, keby sa to zmenilo…

Vždy mi pomôže, ak sa pokúsim od vlastného života trochu odosobniť. Impulzom k tomuto kroku boli názory mojich blízkych na to, čo ma trápi. V niektorých prípadoch mi dokonca neverili, že taká (pre nich malá a bezvýznamná) hlúposť ma dokáže tak dlho zožierať. Až mi raz jedna kamoška povedala… Už sa zobuď, prosím ťa. Nič nie je len čierne alebo biele… Všetko má svoj protipól.