Category
My ženy sme také, chceme byť šťastné. Chceme byť milované… Len tak vieme zostať krásne. Pri tebe som bola tá najkrajšia… A potom si sa zmenil. Už som nebola pre teba prvoradá, strácal si o mňa záujem a ja som nevedela prečo… Postupne sa z nádhernej kvetiny stal tŕň. Časť tŕňa je stále vo mne. Tým tŕňom si ty.
Bol si úplne iný, ako sa mi zdali ostatní. Neviem, či si sa taký zdal len mne alebo ťa tak vníma každý. Zábavný, pozorný, nádherný, no v tvojom vnútri sa skrýva niečo úplne iné. Niečo tak odlišné od sveta, ako je ten môj. Tlela som, no potom si prišiel ty a zo mňa sa stal požiar. Povedz mi, to do každého života vženieš iskru a odídeš, alebo si to urobil len mne? Zdal si sa mi príliš perfektný na to, aby to bolo skutočné.
Práve možno niekedy tie nevyslovené slová nás najviac bolia. Tie vety, ktoré si rozprávame vo svojej hlave, tie vnútorné dialógy, ktoré vedieme neustále dookola… To všetko nás dokáže dostať do takého stavu, že nevieme nájsť cestu von. O čo jednoduchšie by bolo, keby sme to, čo nás trápi, uviedli na správnu mieru? Prečo máme problém povedať, čo si naozaj myslíme, čo cítime alebo čo nás trápi? Bojíme sa sklamania? Alebo je to preto, že nás to doba, rodičia a situácie tak naučili?
My ľudia sme tak zvláštni… Neváhame jeden druhému ublížiť, aj keď všetkým nám ide o to isté… O pocit šťastia. O pocit, že sme milovaní. No namiesto toho, aby sme si šli za svojím cieľom a vytvárali dookola rovnaké šťastie a lásku, aké chceme i my, robíme opak. Berieme to šťastie iným. Iba tak. Pretože môžeme a nik nás za to nebude stíhať. No pritom si neuvedomujeme, že čím viac šťastných ľudí by bolo okolo nás, o to viac by sme boli šťastnejší i my.
Slzy v očích, třes, úzkost, nepochopení, nepopsatelná bolest po celém těle. To všechno jsem cítila, když jsem si uvědomila opravdoví konec. Již se to opravdu nedá vrátit zpět. Tolik šancí jsi ode mě dostal. Všechny jsi zmuchlal a zahodil daleko od sebe. A mě a moje city jsi hodil ještě dál. To jsem ti vážně nebyla dost dobrá? To všechno moje snažení, pokusy o nový začátek, neustálé promíjení i těch nejhorších věcí ve vztahu, byly k ničemu?
Už sú to takmer dva roky, ale stále som nenašla odpoveď na všetky otázky. Čas plynie neuveriteľne rýchlo, najmä po istom veku. Možno si človek povie, že dva roky sú dosť dlhá doba na nájdenie odpovedí, najmä keď máte dostatok času na rozmýšľanie. Ale sú veci, na ktoré je aj čas prikrátky…
Pozná to každé dievča, slečna, žena, čo si prešla rozchodom. Práve v tomto momente si začneme klásť veľa otázok a hľadať na ne odpovede.
