Blog

Tak nespútaná. Schopná oddanosti, nekonečnej lásky, ale aj doživotnej nenávisti. Strávených nespočetné množstvo preplakaných nocí. A nasledujúce dni usmievajúc sa na ostatných, akoby nikdy nepoznala žiaľ. Akoby nikdy nebola ranená a ani nikým zranená. Spievajúc si v sprche, aj keď nikdy presne nepoznajúc celý text hranej piesne. Predierajúc sa húfom ľudí a nikdy nedávajúc najavo strach či akúkoľvek obavu. Robiac si hlavu ťažkou, v čom bude lepšie vyzerať a čo viac ukáže jej ženskosť. 

Nikdy som nebola človekom, ktorý by rád riskoval. Taký ten typ, čo sa bezhlavo vrhne aj do toho, čo ho desí, a nepremýšľa nad dôsledkami. Vždy som patrila medzi tie ustráchanejšie dievčatá, ktoré len stáli v kútiku a občas sa triasli, aby sa ich zlé predstavy nenaplnili. A už vôbec nikdy som nebola schopná o svojom strachu hovoriť. Nechávala som si to, čoho som sa tak bála, pre seba a niekedy som pred tým privierala oči aj ja sama.

Myslela som si, že už som z toho vonku. Vedela som, že tam ešte nejaký cit je, že ťa svojím spôsobom mám rada, ale už ťa nemilujem. Snažila som sa oklamať samu seba. Jediné, čo som si priala, je zabudnúť. Zabudnúť na teba, na naše spoločne strávené chvíle, keď nám bolo priam úžasne. Keď sme sa spolu smiali. keď sme sa spolu milovali, keď sme spolu plakali pri romantickom filme. Bol si taký citlivý. Nechápem, kde sa tá tvoja citlivosť podela… 

Zachránil si ty mňa? Alebo skôr ja teba? 

Každý z nás potrebuje záchrancu. Niekoho, kto zahojí všetky rany v našom živote. Niekoho, kto nás naplní. Niekoho, kto nás naučí pozerať sa na svet inak ako doposiaľ. Niekoho, kto bude ako my. Niekoho, kto nás nebude súdiť. Niekoho, kto… Každý hľadáme toho nášho záchrancu.

Otváram notebook, otváram chat okno s tvojím menom, píšem ti. Avšak je ťažké stlačiť enter a poslať to. Chvíľu len na to pozerám a rozmýšľam, čo urobím. Vymazávam slová, vety, čo som napísala.
Zatváram okno s tvojím menom. Nebudem zo seba robiť blázna. Ale počkať… Odkedy mňa zaujíma, čo si kto myslí? Moja intuícia mi hovorí, aby som ti napísala… 

Stalo sa to asi každej z nás. Videla si svojho muža či partnera „inými očami“ ako na konci, keď ukázal svoju pravú tvár. Vieš, možno ti ju ukázal už na začiatku, len si si to nechcela pripustiť k srdcu. Vtedy bolo všetko iné. Bol pre teba dokonalý, no postupom času ti začal pomaly, ale isto ukazovať jasné náznaky toho, že pre teba nie je tým pravým orechovým. Možno to bola úplná maličkosť, ktorú si radšej hodila za hlavu…