Category
Asi sa to malo stať… To všetko, na čo som tak dlho hromžila. Presne to, čoho som sa bála, čo som si nechcela pripustiť, čo som odmietala. Áno, malo sa to stať. Veď napokon… Zmenilo ma to. Dnes som už iná. Iná vďaka tebe a vďaka tomu, čo si po sebe v mojom živote zanechal. S tebou to bolo vlastne ako s čokoládou. Stala som sa na tebe závislá, vždy som ti podľahla, tvoja chuť vo mne doznievala ešte dlho potom, ako si odišiel, a vždy som kvôli tomu mala neskôr výčitky.
Snažím sa zabudnúť. Ak by som si mohla vybrať, ihneď by som zo svojej mysle zmazala všetky spomienky, ktoré sa týkajú teba. Všetky tie dni, kedy som verila, že je to z tvojej strany úprimné, všetky momenty, kedy som lietala kdesi v oblakoch naivne dúfajúc, že ty si tým človekom, s ktorým raz zostarnem. Jednoducho viem, že by mi bolo lepšie, ak by som zabudla, že si niekedy v mojom svete existoval. Ale jednu vec by som si ponechala. A tou je spomienka na lásku, ktorú som k tebe cítila.
Asi si aj ty už niekoľkokrát počula, že láska je veľmi komplikovaný cit. Tak neistý, váhavý a premenlivý, že sa často zamýšľame nad tým, či jeho skutočnú podstatu niekedy vlastne pochopíme. A možno si tieto slová neraz povedala aj ty. Bolo to vo chvíľach, kedy ti srdce bilo ako o život, no ty si zmysel toho života prestávala vidieť. Spolu s človekom, ktorý ťa opustil, odišla aj chuť žiť ďalej a všetko sa zdalo bezvýznamné.
Už dlhší čas sa v mojej blízkosti pohybuje človek, ktorého vzťahový život by sme mohli pomenovať ako… Dramatický. Aby som mu nekrivdila, pracovnú oblasť svojho života zvláda na výbornú. Zorganizuje aj rozbesnené stádo slonov a prinúti ho poslušne kývať chobotmi. Ale čo sa týka vzťahov, tam zorganizované nemá nič. Postupuje metódou pokus-omyl a keď niečo (respektíve všetko) nevyjde, hľadá vinníka vôkol seba namiesto toho, aby sa šiel pozrieť do zrkadla.
Sú ľudia, ktorí nám budú chýbať navždy. Aj po rokoch si na nich spomenieme a povieme si, aké by to bolo, ak by stále boli súčasťou nášho života. Možno sú dni bez nich prázdnejšie. Možno prídu okamihy, kedy by sme dali všetko za to, aby sa niektoré veci nestali a my by sme mohli byť s nimi. Ale potom si povieme, že takto je to lepšie… Stále plačeme menej sĺz, ako keby sme im odpustili a skúsili to s nimi znova.
Stalo sa vám už niekedy, že do vášho života vstúpil niekto, o kom ste nevedeli, čo bude ďalej? Prišiel určite po dlhom čase a aj keď ste boli stále zlomení, potešili ste sa. Kto by aj nie, však? Každému z nás chýba dotyk od toho druhého. Nielen taký obyčajný, ale plný nehy a vášne zároveň. Neskôr i bozky, spoločné zaspávania i spoločné prebúdzania. Jednoducho niečo, čo vám bude zakaždým vyvolávať motýle v bruchu a budú sa vám triasť ruky i nohy.
