Category
V poslednej dobe sa necítim šťastná. Vlastne ani neviem, kedy naposledy som šťastie pocítila. Dni sú zastreté akýmsi šedým oparom, všetko sa nesie v atmosfére všednosti a občas i strachu. Plynie to samo a hrozne rýchlo. Každý jeden okamih, ktorý sa v mojom živote mihne, nedokážem precítiť. Akoby sa všetko okolo mňa odohrávalo v obrovskej diaľke. Ja som len pasívny pozorovateľ svojho života, v ktorom už žiadna okolnosť nevie vzbudiť akúkoľvek emóciu.
Tí, čo ma dobre poznajú a pred ktorými nemusím nič predstierať, sa ma pýtajú, prečo ma jeden rozchod položil do takého smútku. Vraj to trvá už príliš dlho. Že vraj by iní stihli zažiť i ďalšiu veľkú lásku aj ďalší rozchod. Dlho som to nedokázala pochopiť ani ja sama. Dlho som tiež nevedela prísť na to, prečo nie som schopná pozrieť sa na niekoho iného. Myslela som si, že predošlý vzťah som v sebe ešte dostatočne neuzavrela a že ja sama mnoho vecí pred sebou popieram.
Mať sa rád taký, aký v skutočnosti som. Mať úctu k sebe samému natoľko, že nedovolím, aby mi niekto ubližoval. Vedieť, že presne toto si nezaslúžim, a – naopak – zaslúžim si niečo oveľa viac. Niečo skutočné a niečo krajšie. Mnohými slovami môžeme definovať toto slovko. Môžeme o ňom dokonca hodiny rozprávať, ale čo sa za ním skutočne skrýva, to nikdy nevieme. Zistíme jeho skutočný význam, no jeho skutočnú hodnotu, až keď ho prijmeme.
Veľa sklamaní, veľa nešťastia a smútku vzniká preto, že často druhým dovolíme, aby nás smutnými urobili. Myslíme si, že láska si žiada aj obetu, a tak ju vykonáme. Raz, dvakrát, trikrát… No ľahko sa môže stať, že zistíme, že sme jediní, kto sa obetovať dokáže. A namiesto toho, aby sme z takého vzťahu odišli, zostávame v ňom. Zostávame a dúfame, že raz ten druhý pochopí, čo všetko sme pre neho urobili…
Chýbaš. Ani nevieš, ako veľmi. Každým dňom viac a viac. Naše spoločné rozhovory o všetkom, a pritom o ničom. Tvoje pomalé dotyky, ktoré prechádzali celým mojím telom. Tak veľmi mi to vyrážalo dych, kým si ma nepobozkal. Tvoje pery mi vracali všetok kyslík naspäť. Sladkastá a tak návyková chuť, keď sa tvoje pery otláčali o tie moje.
Rozmýšľaš. Sedíš v izbe na posteli, pozeráš sa pred seba a rozmýšľaš, kedy si to pokazila. V myšlienkach si prežila každú spoločnú chvíľu aspoň stokrát a premýšľaš, čo si mohla spraviť inak. Prešiel mesiac, odkedy ste sa naposledy rozprávali, a v hlave ti ostali len desiatky nezodpovedaných otázok, ktoré už nemáš komu položiť. Tak sa pýtaš seba, ale nevieš nájsť odpovede, ktoré hľadáš, je to nekonečný kolotoč. Nechcela si, aby sa to zase takto skončilo.
