Category
Určite ste si viaceré kládli túto otázku. Ako vieme, že ten partner, ktorý je vedľa nás, je ten pravý? Ľahko. Vždy, keď vieš, že sa s ním máš stretnúť, alebo príde domov, tak sa na neho nesmierne moc tešíš. Rozbúši sa ti srdce a ty to nevieš ovládať. Máš príjemný pocit v brušku vždy, keď ti tichým hlasom pošepká do ucha tie dve zázračné slovíčka, pri ktorých sa začneš červenať.
Každý koniec bolí. S tým sa musíš zmieriť ešte skôr, ako sa do niečoho nového pustíš. Pretože vždy je tu šanca, že sa to raz skončí… Vždy sa môže stať niečoho, čo ťa zabolí a čo vyústi do konca, ktorého sa tak bojíš. Ale ešte skôr, ako sa opäť oddáš slzám a beznádeji, povedz si, že ak máš chuť zúfať, muselo to byť skutočné. Musela to byť láska, a preto nezáleží na tom, ako sa táto etapa tvojho života skončila.
Ani neviem, ako sa to stalo. Jedného dňa sme sa od seba vzdialili a teraz nemyslím len to, že sme boli od seba ďaleko odcestovaní. Prvé týždne boli úžasné aj napriek tomu, že sme boli odcestovaní od seba veľmi ďaleko!
Často sme si spolu písali a volali aj napriek tomu, že každý z nás chodil do práce. Po čase sa však niečo zmenilo.
Koľkokrát si zabudla na to, že aj ty máš nejakú cenu? Ako často si v priebehu jednej sekundy prelomila všetky svoje zásady? Koľko nocí si prebdela zapierajúc sa, že sa už nikdy viac neozveš, no keď tá chvíľa nastala, opäť si zradila samu seba? Aj ty vieš, že tvoj život by mal vyzerať inak. Mala by si byť šťastná a každé ráno by si mala začínať s radostným očakávaním zážitkov, ktoré ti nový deň prinesie… A aká je realita?
Žiadna zmena nie je taká drastická a badateľná, ak prichádza pomaly. Potichu sa vkradne do nášho života, deň za dňom sa plíži okolo nás a dáva o sebe znať len veľmi nepatrne. A tak plynú mesiace a my si nič nevšimneme. Až raz, keď v sebe nazbierame silu precitnúť do reality, pochopíme, že už nič nie je také, aké to bolo predtým. Pochopíme, že tá bolesť, ktorej sme sa čoraz viac nevedomky podmaňovali, pramení z nášho krvácajúceho srdca…
Sklamaní z nevydarených lások a nevydarených priateľstiev. Sklamaní z toho, že veci nevyšli tak, ako sme si predstavovali, či ako sme si potajme priali. Ostali len oči plné sĺz, falošné úsmevy a kopa nevypovedaných slov. Malo to všetko vlastne nejaký zmysel? A prečo to skončilo tak, ako to skončilo? Toľko otázok pritom tak málo odpovedí…
