Kategória
Možno nie je moje obľúbené slovo. Nemá žiadnu hodnotu, v ničom ma neuistí, nikdy neodoženie môj strach ani mi neurobí radosť. Možno ma priklincuje nohami pevne k zemi. Zbúra moja plány, predĺži čakanie, zastaví všetko naokolo, vrátane mňa. Možno by som prirovnala k chorobe, ktorá ma paralyzuje, vystraší, no zároveň vtedy musím dúfať v čo najlepší koniec.
Udivuje ma, ako neustále chlapi dokážu porovnávať svoje partnerky, alebo si doslova za ne hľadať náhrady, ktoré sa snažia prerobiť na ich kópiu. Často som počúvala, aké boli tvoje bývalé perfektné a ako som im nesiahala ani po členky. Buď boli chudšie, pracovitejšie, lepšie sa obliekali, slušne sa vyjadrovali, či boli vždy viac upravené ako ja. Tak strašne som sa ti vtedy snažila zapáčiť a im vyrovnať, že som viac cvičila, menej som jedla, mala som cez leto dve práce, len aby som si mohla dovoliť lepšie oblečenie.
Milá dievča alebo milá žena… Vlastne ani neviem, prečo dnes skúšam písať. Viem však, že aj mne sa niekoľkokrát pošťastilo a prečítala som si ten pravý článok v pravý čas. A preto ma dnes popohnala k písaniu nádej, že moje riadky niekomu brnknú na tú správnu stranu. A možno… Možno to píšem „len“ sama pre seba. Aby som na seba prestala byť taká prísna a dovolila si prijať aj také pocity, ktoré celý svoj život potláčam.
Sú veci, ktoré na nás doľahnú. Niektoré ihneď a iné až po čase, keď trvajú dlho. Príliš dlho a my sme voči nim úplne bezmocní… Viem, aký to je pocit. Nemať nič vo svojich rukách a jediné, čo mi zostáva, je len čakanie. A možno i viera, že sa všetko obráti na dobré, hoci i tieto okamihy sú každým dňom výnimočnejšie. A práve vtedy, keď už nemáme v čo veriť, dúfame iba v jediné – v posledné, čo nám zostáva… Že budeme mať v sebe dostatok sily všetko to prekonať.
Spomínam si na to, ako veľmi som sa chcela dozvedieť prečo… Prečo tu už teraz nie je… Zrazu… Keď sa predtým vôbec nezdalo, že by ho niečo ťahalo odo mňa preč. Chcela som vedieť dôvod, prahla som po ňom a myslela som si, že bez toho, aby som sa raz dozvedela pravdu, nedokážem poriadne žiť… Prečo tí, ktorí sľubujú, že zostanú navždy, odchádzajú ako prví a zanechávajú za sebou spúšť dolámaných sŕdc?
Raz mi bolo povedané: Nauč sa netrápiť sa. A ja som vtedy tomu nerozumela, dokonca sa mi zdá, že som sa aj trochu v duchu zasmiala. Nauč sa netrápiť sa… Tak zvláštne to znie, že? Akoby to, či sa trápime, bolo vecou voľby a mohli by sme si vybrať, či nás niečo zamrzí alebo nie. Veď ak sa trápime, je to preto, že nemáme inú možnosť. Jednoducho sa nám stalo niečo, čo nás zabolelo…
