Kategória
Asi. Aké zvláštne slovo, že? Také malé. Jemné. Nevinné. Citlivé. Hanblivé. A neisté. Vieš, vždy som ho vnímala tak – že je to vlastne naše slovo. To sme my. Ty a ja. A ja a ty. V slove. Veď predsa… Boli sme zakázaná láska. Rozdielni. Odlišní. Iní. Koľkokrát si to počul? Že sa to nemá. Nesmie. Je to celé hlúposť…
Niektorí ľudia sa majú stretnúť. Ale nie preto, aby boli spolu. Ich príbehy sa musia na chvíľu spojiť, aby jeden druhého niečo dôležité naučili. Možno spolu iba majú stráviť pár pekných chvíľ, na ktoré budú môcť v starobe spomínať.
A presne to bol aj náš prípad.
Už som sa zmierila s tým, čo sa medzi nami dvoma stalo. Snažila som sa, prosila som, modlila som sa, aby nikdy nenastal koniec. Ale jedného dňa som prišla na to, že niektoré veci neviem ovplyvniť. Proste sa stanú, aj keď bolia, a ja sa im nevyhnem. Sú prirodzenou súčasťou môjho života, tak ako všetky pekné okamihy…
Niekedy je ťažké rozhodnúť sa. V čomkoľvek. Každý z nás sa raz ocitne na rázcestí a nevie, ktorým smerom vykročiť. Najradšej by sa vrátil tam, odkiaľ prišiel, ale to už, žiaľ, niekedy nie je možné. V našich životoch sa občas dejú veci, s ktorými nevieme počítať vpred. Jedného dňa sa proste musíme rozhodnúť a nik sa nás nepýta, či sme na to pripravení.
Občas sa pýtam, kedy to prejde. Všetky tie noci, kedy nedokážem zažmúriť oči, myseľ sa spustí na voľnobeh a spomína na teba. Na to všetko, čo bolo medzi nami, a potom sa to kamsi pominulo. Stratilo sa to ako nádej, ktorá žila len v nás dvoch. Kým na teba nezabudnem… Nechcem voči tomu bojovať.
Viem, že doba je taká, aká je, a ten, kto sa nevie pochváliť tým, čo si vybudoval, nie je podľa iných úspešný. Ale čím viac tento trend budeme podporovať, tým to bude horšie. Ak sa niekedy zamyslím nad konaním a správaním iných, je mi smutno. Je mi ľúto tých duší, ktoré sa večne za niečím naháňajú, a pritom si neuvedomujú, že to najdôležitejšie im uniká.
