Citáty

Strach z času na čas cíti každý z nás. Nevyhneme sa mu. Občas sa bojíme aj vecí, ktoré sa nikdy nestanú, a občas je náš strach zasa odôvodnený. Kedysi som verila, že s každým strachom treba bojovať. No až čas ma naučil, že ak cítim strach v nejakom vzťahu, nemôžem sa snažiť poraziť ho. Musím ho počúvať, vyhľadať jeho pôvod a identifikovať, prečo vznikol. Len tak ho totiž budem schopná vypočuť a mnohokrát sa vyvarovať scenáru, ktorý by ma poriadne zabolel.

Asi každý z nás si už minimálne raz vypočul nevyžiadanú radu. Radu o tom, ako by sme mali žiť, čo by sme mali robiť a čo je správne… A asi každý z nás sa už stihol zamyslieť, prečo to tí ľudia robia. Prečo majú potrebu hovoriť nám, čo je pre nás to pravé a kedy by sme mali vhupnúť do novej životnej etapy. Áno, týka sa to svadby, príchodu dieťaťa na svet, návratu do práce po materskej, no možno i rozchodu, prípadne úplne inej oblasti života, do ktorej by nám nik nemal „kecať.“

Hovorí sa, že zmena je život. A ja s tým súhlasím… No koľko zmien, čo znamenajú život, sme ochotní spracovať a uniesť? Niektoré zmeny totiž bolia a vôbec nie sú príjemné. Teda aspoň spočiatku. Ich zmysel, význam, prínos – nazvime to, ako len chceme, totiž mnohokrát nájdeme až neskôr. Po rokoch, počas ktorých sme sa kvôli tej zmene poriadne vytrápili. Ja som sa o zmenách naučila dve veci. Prvou z nich je, že nech sa akokoľvek bojím, nesmiem tomu strachu podľahnúť. A druhým ponaučením…

Každý si žijeme vo svojej bubline… Tak veľmi spomínaná hláška za posledné mesiace, no pritom tak veľmi pravdivá. A to, na čo by som dnes chcela poukázať, je fakt, že ak mám ja pocit, že niektoré veci sú už dávno pasé, kúsok odo mňa môžu byť stále realitou. To, že som ja nikdy nebola znevýhodnená v práci, neznamená, že sa s tým nestretli tisícky ďalších žien. To, že som sa ja nikdy necítila ohrozená, ešte neznamená, že akúkoľvek hrozbu nemôžu cítiť iné ženy.

Čo si predstavujete pod pojmom strata? Ešte kedysi by vo mne toto slovo evokovalo spomienky na obdobie plné šialeného smútku. No ruku na srdce… Každý z nás už oplakal niečo, čo nám nikdy nepatrilo, a až neskôr sme mali možnosť zistiť, že sa nám bez toho žije akosi lepšie… Pretože keď sú všetky pocity príliš čerstvé a emócie zasa príliš horúce, nedokážeme vidieť realitu triezvym pohľadom. Takí sme my ľudia… Neradi strácame, rýchlo sa viažeme a nedokážeme sa pustiť ani toho, čo nám spôsobuje bolesť…

Čo je mojou prioritou? To je otázka, ktorú som si musela položiť v pomerne turbulentnom období môjho života. Strácala som sa vtedy vo svojich myšlienkach, v tom, čo cítim, tápala som v každej rovine, ktorú môj život vtedy mal. Možno to poniektorí poznáte… V práci vás to nebaví, atmosféra na pracovisku je viac ako dusná, cítite, že by ste sa chceli venovať niečomu inému, no neviete, ako s niečím novým začať a kedy s tým starým prestať. Vzťahy, ktoré práve udržiavate, sú vlažné, nemáte pocit, že by vám niečo dávali, dokonca sa vám zdá, že ste niekde akoby nazvyš. A láska… V tej som vtedy pozorovala viacero otáznikov. Bol to jeden veľký chaos, ktorý tak pekný cit pretvoril na niečo, čo ma strašilo.