Category
Poznáte ten citát: Žena milovaného človeka neopustí, ak bude mať jediný dôvod na to, aby zostala…?
Áno, je to krásne a je to pravda. Lenže ten dôvod by mal byť sakra dobrý. Tým dôvodom by nemalo byť to, že daného človeka miluje. Teda áno, mala by ho ľúbiť. No ak ten druhý robí z jej života peklo, mala by sa začať riadiť inými slovami, a to: Láska niekedy nestačí.
Táto žena je silná, a pritom tak krehká, je tak odvážna, a pritom miluje ticho. Miluje počúvať ticho, sedieť a nič nepovedať, no vytvárať si vlastný svet a premýšľať nad ním, nad svojimi tajnými snami a tým všetkým, čo v sebe ukrýva. Ach, je toho tak veľa, tak veľa toho, po čom túži, čo chce vylepšiť, no aj tak je vďačná za to, čo má. Je spokojná a šťastná, pretože vie, že aj dnešný deň je darom, ktorý nie je lacný. Je tak drahocenný, ako len najvzácnejšia drahocennosť, môže byť…
Väčšinou nepíšem a ani nehovorím to, čo ľudia chcú počuť. Píšem a hovorím to, čo som sa naučila… To, čo si myslím, že v tomto živote platí, a to, čo je pravda podľa mňa… Samozrejme, môžem sa mýliť. Píšem to, o čom si myslím, že je život, ktorý žijeme koniec koncov všetci tak trochu rovnako… Ja si naozaj myslím, že každý jeden z nás chce len jedno – milovať a byť milovaný. Nech si akokoľvek samostatná a emancipovaná a nech si sa akokoľvek veľmi vzdala lásky a nech akokoľvek veľmi neznášaš mužov…
Blížia sa moje narodeniny a to ma núti premýšľať nad sebou. Nad svojím životom. Nad tým, čo ľutujem a z čoho mám radosť. Nad tým, čo by som zmenila a prečo nemám odvahu urobiť to.
Prečo sa nepokúšame žiť naplno?
Prečo nám stačí obyčajné ,,mám sa dobre”?
Prečo stále dúfame v lepšie dni?
Už to tak asi bude… v príliš častých prípadoch. Stalo sa to už aj mne, tebe aj tebe… Že randenie nestálo za veľa. Občas sa to naozaj nedá zniesť. Chýba úprimnosť, ľudia si už nehovoria pravdu do očí a často vlastne hrajú, kto v skutočnosti sú, čo majú radi a čo naopak nie. Labyrint, ktorému nerozumieme, v ktorom nevieme nájsť tú správnu cestu… už ani k sebe, aj keby sme možno v hĺbke srdca chceli.
Možno potrebuješ životom kráčať bezo mňa… Veta, ktorá by mi pred mesiacom ani len nenapadla. A ak by mi aj náhodou napadla, už len tá myšlienka, že sa to môže stať, by ma zničila. Bolela by ma a zraňovala tak veľmi, že by som ju nevedomky zatlačila do najzadnejšieho kúta mojich pocitov. Tam, kde zablúdim iba vtedy, keď ma chytí do svojej siete melanchólia veľká ako vesmír.
V živote sú však chvíle, keď si musíme naliať čistého, nepančovaného vína a pripiť si sami so sebou…
