Category
Viem, aké to je, zlatko, žiť vo svete, ktorý ti pripadá ako psychiatrické oddelenie, kde sa liečia tie najvážnejšie prípady. Viem, aké to je, keď nevieš, kto je na tom horšie. On – „na hlavu“ postavený svet, alebo ty – zmätená žena, ktorá si aj napriek nepriazni osudu snaží plniť svoje sny a túžby a hľadá si aspoň malý kúsok miesta pre seba. Pod slnkom. Oázu kľudu a pokoja. Miesto, kde z teba opadnú všetky krivdy, bôle a starosti.
Som. Som žena. A som hrdá, že ňou som. Na všetko, čo nás ŽENAMI robí. Som vďačná, za každú malú možnosť ukázať ženskosť. Na to, ako sa dokážeme meniť. Na to, ako dokážeme ukázať, akými naozaj sme, čo i len tričkom, ktoré dáme na seba. Tým, ako ho dokážeme dať na seba. Som hrdá na to, ako sa nebojíme tej zmeny, ako sme prestali byť utlačované a stláčané vzad … občas mužmi, nastavením sveta, všetkého.
Neboj sa, dobre poznám tie dni, keď ti nečakané okolnosti pokazia plány. Keď máš pocit, že sa celý svet spriahol proti tebe. Keď naozaj nič nevychádza ako by malo a šťastie si z tvojho života vzalo dovolenku. Poznám dni, keď jediné, vďaka čomu sa držím na nohách, je káva a zúfalo si želám vrátiť sa do postele a prespať celý ten príšerný deň.
A potom sú tu dni ešte horšie, kedy ma stretávajú situácie také neuveriteľné,
MAMA. Jedno krátke slovíčko. Štyri písmenká… A predsa znamená tak veľa. Nie. Znamená oveľa viac. Všetko. Nie vždy si to uvedomujeme, ale mama je tá najdôležitejšia osoba v našej pozemskej púti. Veď bez nej by sme tu dnes neboli. Pretože to ONA nám dala život.
Nositeľky tohto slova, tohto mena, všetky tie mamy, ktoré sú úžasné, sú pre nás stredobodom vesmíru.
Viem, my ženy sme rôzne. Máme svoje povahy a taktiež nás menia udalosti, ktoré sme v živote zažili. Jedno máme však spoločné…
Poznáš ten pocit, keď si žiješ svoj život, všetko je relatívne v poriadku a zrazu sa niečo stane? Už si si myslela, že máš toho za sebou dosť na to, aby si sa dala znovu oklamať, zneužiť či totálne zraziť na kolená… No… Stalo sa.
Môže to byť čokoľvek…
Ráno vstaneš a ideš do práce alebo do školy. Stretávaš tých istých ľudí, občas spoznáš niekoho nového, ale napokon zistíš, že sa v ničom nelíši od ostatných. Vrátiš sa domov a je večer. Stále dookola konáš už automaticky naučené činnosti, tisíc krát opakované, strácajúce pôvodné emócie. Toto si naozaj chcela?
Popri každodenných problémoch a rutine celkom zabúdame na seba a na to, čo sme od života žiadali.
