Category
Človek sa časom učí žiť so spomienkami tak, ako s bolesťou. Bolesť totiž nezmizne. Nevybledne. Tak ako tie skutočne silné spomienky. Sú chyby, ktoré si nesmieme vyčítať, iba ich prijať, ako súčasť našej minulosti. Naučiť sa žiť s niečím, čo do nášho srdca po správnosti nepatrí, ako je bolesť, nie je vôbec jednoduché. Niekedy však nemáme na výber.
Myslela som, že sa nikdy nezmierim s tým, že si preč.
“ And in the end, we were all just humans … drunk on the idea that love, only love could heal our brokenness. “
F. S. Fitzgerald
Existujú veci, s ktorými nesúhlasíme a nikdy sa s nimi nestotožníme. Svet by bol asi krajší, keby nebol plný zlých emócii a beznádeje. Asi by bolo všetko jednoduchšie, keby sme nehrali hry medzi sebou a nezamotávali by sme sa do príliš komplikovaných vzťahov.
Nezáleží na tom, koľkokrát sa sklameme. Nezáleží na počte ľudí, ktorí nás sklamali. Záleží len na našej sile a na tom, ako sme ochotní sa s tým vysporiadať.
Nech už si sa sklamala v čomkoľvek, neprechovávaj v sebe hnev, nechaj ho proste odísť. Možno sa to, čo cítiš, nedá popísať žiadnymi slovami. Možno sama nevieš, čo v danej chvíli cítiš. Nevieš, či si sklamaná, či si nahnevaná. Nevieš, či vôbec niečo cítiš. Len sedíš, v hlave máš milión myšlienok, no nevieš ich poriadne usporiadať. Želáš si zastaviť čas.
Pamätáš si na časy, keď si bola malá a predstavovala si si, aké to asi bude, keď sa aj ty ocitneš vo svete dospelých, a ako budeš môcť konečne robiť to, po čom túžiš? Ako si splníš všetky svoje tajné ciele, budeš šťastná a budeš robiť všetko pre to, aby si do bodky dosiahla to, čo si si vysnívala? V tej dobe si bola malé naivné dievčatko plné ilúzií, fantázie. Nemala si ani poňatie o tom, ako to v živote a v „dospeláckom“ svete vlastne chodí.
A teraz si zmätená.
NIKDY. NIKOMU. NEDOVOĽ. OVPLYVŇOVAŤ. TVOJ. ŽIVOT !!!
Schválne veľké písmená. Schválne každé slovo zvlášť. Schválne každý jeden výkričník. Píšem to tak preto, aby sme si to lepšie zapamätali. Každá jedna z nás. Tvoríme si svet, v ktorom potrebujeme lásku. Lásku, ktorá nás bude držať pri živote a fúkať nám rany z predchádzajúcich pádov. Ale zabúdame pri tom na svoje vlastné JA.
Stále okolo seba počúvam, ako sa ľudia sťažujú. Na prácu. Na partnera. Na kamošky alebo proste len tak na život. Lebo žijú život, ktorý ich vlastne ani nebaví, ale stále si nahováraju, že zajtra bude lepšie…poviem ti však niečo…dnešok je presne ten zajtrajšok od ktorého si si včera sľubovala viac…. a keď sa nezmenilo nič, tak niekde asi nastala dosť veľká chyba.. Zmena. Tá, po ktorej všetci tak veľmi túžime, ale na druhej strane sa jej vyhýbame.
Chcela by som sa týmto článkom prihovoriť každej jednej z vás, ktoré po večeroch s vínom v ruke analyzujete svoj život a ste neustále nešťastné. Zmeňte to!
