Category
Dlho som premýšľala nad tým, ako vyjadriť slovami, čo som si uvedomila až teraz. A chcem ti to povedať, kým nie je neskoro.
Každý určite vo svojom živote aspoň raz prišiel do bodu, keď si uvedomil, že niečo stráca. Možno na istý čas, možno nenávratne. Niekedy sú to ľudia, o ktorých postupne prichádzame a nedokážeme to zastaviť aj keď by sme veľmi chceli. Lenže nič netrvá večne a všetko sa raz skončí.
Áno viem, je fajn mať niekoho, s kým večer zaspávaš, s kým sa ráno prebúdzaš, s kým vypiješ rannú kávu, s kým zdieľaš svoj život a tak ďalej a tak ďalej . . . Je tiež fajn, keď ti niekto napíše -Dobré ráno- alebo -Dávaj si pozor- alebo -Myslím na teba-. Áno je krásne niekoho milovať a ešte krajšie je byť milovaný. Viem, zažila som to.
No teraz. Teraz som sama. Už dlho.
Prečo?
Pretože to tak cítim.
Áno viem, v dnešnom svete žiadam asi príliš. V dnešnom svete je úprimnosť niečo výnimočné. Niečo, čo niektorí ani len nepoznajú. To však nemení nič na tom, že existujú aj ľudia, pre ktorých je výnimočnosť dôležitá. Niečo, bez čoho skrátka v každodennom živote nedokážu existovať. A presne tak by to malo byť u každého. To by som však chcela asi príliš.
Preto ťa prosím, aspoň ty buď úprimná! Mysli na to, že ak to, čo vo svojej hlave nosíš. To, čo tak veľmi chceš niekomu povedať.
Moja milá princezná,
dnes sa chcem prihovoriť tej zlomenej žene, ktorá v tebe drieme. Viem, že pod maskou úsmevu, ktorú denne nosíš sa skrýva žena, ktorej bolo ublížené. Ani v najmenšom ťa neodsudzujem. Je lepšie tváriť sa, že sme v poriadku, ako všetkým vysvetľovať, čo sa nám stalo.
Byť zlomenou nie je hanba. Nech sa hanbí ten, kto ti ublížil.
Možno by sa mali Vianoce konať dva krát ročne.
A možno práve naopak. Možno si to nezaslúžime. Možno sa k sebe správame zle, a možno práve toto obdobie v roku je jedným z tých, ktoré si naozaj treba zaslúžiť. Možno by sme mali byť na seba dobrí častejšie ako raz do roka. Možno je to presne to, po čom všetci vnútorne prahneme ale navonok sa skrývame za nenávisť a smútok.
Jednoducho to prišlo. Akosi som sa blokla. A nejde to vrátiť späť. Neverím nikomu. Od nikoho nič nečakám. Beriem veci s rezervou. Nedávam viac šancí ako jednu. Nečakám zázraky a nečakám, že sa môj život zmení na rozprávku. Ľudia iba sľubujú, ale ja už nie som bábika na motúziku…
Naučil ma to život? Alebo som na to prišla sama? Bolo toho tak veľa? Tak veľa kopancov? Sĺz? Sklamaní? Možno toho nebolo až tak veľa, možno niektorá z vás prežila oveľa väčšie peklo.
