Category
Milovala som. Veľmi. Milovala som hlúpo, bezhlavo, šialene. Dovolila som, aby ma to celé pohltilo. Aby sa to stalo mojím zmyslom života. Aby sa ON stal mojim zmyslom života. Zahodila som za hlavu všetko ostatné. Zahodila som za hlavu seba a svoje sny. Zo mňa sa stalo MY. Nehovorím, že to bola chyba. Nebola. Nevedela som. Bola som mladá a verila som ľuďom až príliš . . .
Myslela som si, že keď niekto povie milujem ťa, nie je to len tak.
Slabá. Lebo keď som slabá, dávam ti šance, ktoré si nezaslúžiš. Nechcem ti ich dať, no som slabá na to, povedať ti nie. Hľadám svoju silu a snažím sa ju nájsť. Mala by som ju hľadať niekde v hĺbke všetkých mojich pádov a strát. Ale nevládzem. Vlečiem sa a hľadám oporu. Tá slabota, ktorú mám v srdci vplýva aj na moju fyzickú stránku. Nechcem byť troska. Kde je moja sila?
Dôverčivá. Rozdávam sa. Pre všetkých, len tak. Lebo som príliš dôverčivá. Dávam ľuďom šance, úsmevy, pohladenia, slová útechy a sama z toho nemám nič.
Dlho som premýšľala nad tým, ako vyjadriť slovami, čo som si uvedomila až teraz. A chcem ti to povedať, kým nie je neskoro.
Každý určite vo svojom živote aspoň raz prišiel do bodu, keď si uvedomil, že niečo stráca. Možno na istý čas, možno nenávratne. Niekedy sú to ľudia, o ktorých postupne prichádzame a nedokážeme to zastaviť aj keď by sme veľmi chceli. Lenže nič netrvá večne a všetko sa raz skončí.
Áno viem, je fajn mať niekoho, s kým večer zaspávaš, s kým sa ráno prebúdzaš, s kým vypiješ rannú kávu, s kým zdieľaš svoj život a tak ďalej a tak ďalej . . . Je tiež fajn, keď ti niekto napíše -Dobré ráno- alebo -Dávaj si pozor- alebo -Myslím na teba-. Áno je krásne niekoho milovať a ešte krajšie je byť milovaný. Viem, zažila som to.
No teraz. Teraz som sama. Už dlho.
Prečo?
Pretože to tak cítim.
Áno viem, v dnešnom svete žiadam asi príliš. V dnešnom svete je úprimnosť niečo výnimočné. Niečo, čo niektorí ani len nepoznajú. To však nemení nič na tom, že existujú aj ľudia, pre ktorých je výnimočnosť dôležitá. Niečo, bez čoho skrátka v každodennom živote nedokážu existovať. A presne tak by to malo byť u každého. To by som však chcela asi príliš.
Preto ťa prosím, aspoň ty buď úprimná! Mysli na to, že ak to, čo vo svojej hlave nosíš. To, čo tak veľmi chceš niekomu povedať.
Moja milá princezná,
dnes sa chcem prihovoriť tej zlomenej žene, ktorá v tebe drieme. Viem, že pod maskou úsmevu, ktorú denne nosíš sa skrýva žena, ktorej bolo ublížené. Ani v najmenšom ťa neodsudzujem. Je lepšie tváriť sa, že sme v poriadku, ako všetkým vysvetľovať, čo sa nám stalo.
Byť zlomenou nie je hanba. Nech sa hanbí ten, kto ti ublížil.
