Category
Možno by sa mali Vianoce konať dva krát ročne.
A možno práve naopak. Možno si to nezaslúžime. Možno sa k sebe správame zle, a možno práve toto obdobie v roku je jedným z tých, ktoré si naozaj treba zaslúžiť. Možno by sme mali byť na seba dobrí častejšie ako raz do roka. Možno je to presne to, po čom všetci vnútorne prahneme ale navonok sa skrývame za nenávisť a smútok.
Jednoducho to prišlo. Akosi som sa blokla. A nejde to vrátiť späť. Neverím nikomu. Od nikoho nič nečakám. Beriem veci s rezervou. Nedávam viac šancí ako jednu. Nečakám zázraky a nečakám, že sa môj život zmení na rozprávku. Ľudia iba sľubujú, ale ja už nie som bábika na motúziku…
Naučil ma to život? Alebo som na to prišla sama? Bolo toho tak veľa? Tak veľa kopancov? Sĺz? Sklamaní? Možno toho nebolo až tak veľa, možno niektorá z vás prežila oveľa väčšie peklo.
Život, ktorý žijem, som si vybrala pred niekoľkými rokmi, no mením svoju vlastnú cestu každým dňom. Mením svoje myšlienky a moja duša každým dňom bojuje so svojím vlastným strachom o svoju krehkosť. Je otvorená svetu a otvorená ľuďom, ktorí nie sú vždy tými anjelmi, vďaka ktorým rastie a pevnie. Vďaka ktorým zažíva tie dychberúce momenty, ktorých je často menej, ako by sme si priali.
Áno, hovorím práve o tebe. Vždy si pri mne stála. Bola si mi tou najväčšou oporou. Bola si pri mne vždy, pri pádoch aj vzostupoch. Nepomáhala si mi vstať, nechala si to na mňa. Nie preto, že by si nechcela ale preto, pretože si vedela, že to dokážem. Vedela si, že som natoľko silná, že sa opäť zvládnem postaviť. Ak som sa aj malú chvíľu postaviť nevládala, počkala si pri mne, kým som to opäť zvládla. Nikdy si o mne nepochybovala. Bola si mi tou najväčšou oporou akou môže mama dcére byť.
Tento článok je iný. Iný, pretože na rozdiel od ostatných, je napísaný s úsmevom a smiechom. Pretože ver mi, nikdy nie je tak zle, aby nebolo ešte horšie.
Áno dievča, viem. Viem presne, čo cítiš. Viem tiež, že si už niekoľko krát verila, že práve ten, ktorého si stretla je muž s veľkým M. Verila si však – a to je to podstatné. To, že stále nestrácaš nádej, že si to celé ešte nevzdala a nevydala sa do kláštora (nič zlé proti kláštorom nemám, tak dúfam, že mi rozumieš, ako som to myslela).
“Nemám nič” Tak sa v preklade volá pieseň od Whitney Houston, ktorá ma z toho dostala. Taká moja, povedzme, že zotavovacia pieseň. Niekomu pomáha samota a kniha, niekomu párty plná zábavy, a mne, zdá sa, práve Whitney.
Vieš, nikdy hudbu bezhlavo nepočúvam. Zakaždým, keď sa započúvam do nejakej skladby, okamžite analyzujem jej text, hudbu, aj prevedenie samotného interpréta. Pomaly sa zo mňa za celý život stáva hudobný kritik.
