Category
Každý jeden deň, keď sa zobudíš, premýšľaš. Keď sa pozrieš na seba v zrkadle, vidíš len unavenú kôpku nešťastia, ktorá nedokáže urobiť nič. Nevládze. V jej živote sa stalo tak veľa vecí. Tak veľa ľudí jej ublížilo. Ako je možné, že doteraz všetko fungovalo aspoň ako-tak a zrazu je to ako v jednom ohni? Ako je možné, že dni, ktoré predtým vyzerali tak jednoducho, dnes sú také zložité?
Čo sa pokazilo? Neurobila si niekde chybu? Zlyhala si?
Vždy som rozmýšľala nad tým, ako sa dá zabudnúť. Na lásku. Na lásku, ktorú si mi dával. Vďaka ktorej si menil moje obyčajné dni na dni, ktoré stáli za to. Na dni, ktoré ma učili, ktoré ma menili, ktoré mi dávali zmysel.
Myslela som, že to nie je možné. Myslela som, že už nikdy nebudem môcť pozorovať západ slnka na kopci bez toho, aby som na teba myslela. Myslela som, že nech príde hocikto, nebude schopný ťa nahradiť.
Stretnúť obyčajnú ženu nie je nič neobvyklé. Stretneš ju na ktoromkoľvek rohu a nie je ničím významná. Je obyčajná. Taká, akú stretneš na ulici, v potravinách, na pošte či v autobuse. Má svoj stereotypný život, ktorý prežíva každá jedna z nás.
Stretnúť však JU, to je doslova a do písmena šťastie. Nie preto, žeby ste s ňou zažívali rozprávku. Ona je iná. Je to typ ženy, čo sa nevzdáva. Je silná.
V poslednej dobe na teba myslím čoraz častejšie. Viem, že by som nemala. Neboj sa, viem to. To však nič nemení na tom, že to, čo mi behá po rozume každý večer, keď sa schúlim sama do perín, neovplyvním. Snažila som sa na teba zabudnúť. Naozaj som sa o to snažila.
Dokonca som mala na malú chvíľu pocit, že sa mi to podarilo. Nepodarilo. Zas si tam. Zas si v moje hlave.
Stále dookola a čoraz častejšie sa mi prehrávajú spomienky na teba.
Vždy som dávala prednosť tebe, iným, úlohám, očakávaniam, pravidlám a vlastne všetkému inému len nie sebe. V kolobehu každodenných vecí, v spleti milión emócií, som zabudla na to najdôležitejšie: NA SEBA. Všetko čo bolo okolo mňa, všetko, čo sa odo mňa vyžadovalo, všetko, čo som mala urobiť pre druhých a inokedy za druhých ma pohltilo natoľko, že som sa začala strácať sama sebe. Čo sa to stalo? Prečo som to dovolila?
Hotovo. Správa odoslaná. Streda a už druhé zrušené stretnutie s ,,priateľmi“. V poslednom čase jednoducho nechcem nikam chodiť. Nie s ľuďmi, ktorí sa tvária ako priatelia. Nie s tými, ktorí záhadne stíchnu v momente, keď sa zastavím na prahu dverí. Nie s tými, ktorých každé druhé slovo je len obrovskou vlnou neúprimnosti.
Ruším stretnutia jedno za druhým a ospravedlňujem sa tým, že som unavená… Som jednoducho unavená z ľudí…
