Category
Vždy som dávala prednosť tebe, iným, úlohám, očakávaniam, pravidlám a vlastne všetkému inému len nie sebe. V kolobehu každodenných vecí, v spleti milión emócií, som zabudla na to najdôležitejšie: NA SEBA. Všetko čo bolo okolo mňa, všetko, čo sa odo mňa vyžadovalo, všetko, čo som mala urobiť pre druhých a inokedy za druhých ma pohltilo natoľko, že som sa začala strácať sama sebe. Čo sa to stalo? Prečo som to dovolila?
Hotovo. Správa odoslaná. Streda a už druhé zrušené stretnutie s ,,priateľmi“. V poslednom čase jednoducho nechcem nikam chodiť. Nie s ľuďmi, ktorí sa tvária ako priatelia. Nie s tými, ktorí záhadne stíchnu v momente, keď sa zastavím na prahu dverí. Nie s tými, ktorých každé druhé slovo je len obrovskou vlnou neúprimnosti.
Ruším stretnutia jedno za druhým a ospravedlňujem sa tým, že som unavená… Som jednoducho unavená z ľudí…
Kupujem si bláznivý žltý lak na nechty. Z každej výplaty si kupujem dva žreby Prasa v žite, lebo čo ak náhodou mám byť milionárka. Veľa ľudí ma sklamalo, ale napriek tomu zbožňujem spoločnosť, čiže zatrpknutá samotárka zo mňa nikdy nebude. Občas by som si zaslúžila lopatou po hlave za somariny, ktoré urobím či poviem, ale aj taká ja som. Keď chceš byť v mojom živote, budem happy. Veľmi. Ale ak nechceš, prehovárať nikoho nebudem. Takže ber ma so všetkým, čo ku mne patrí, alebo si nestojme zbytočne v ceste.
V noci, ako obvykle, som si prechádzala staré poznámky, ktoré som si zapisovala, keď som už nevedela ako ďalej. Našla som tam niečo, na čo by som bola skoro aj zabudla. Po prečítaní som nemala nijako deprimujúci pocit, skôr som pocítila úľavu. Úľavu, že už je všetko inak.
Je to už tak dlhá doba, čo sme od seba. Nesmierne dlhá doba nato, aby spomienka na teba bola len jednou z mnohých – nepodstatných.
Napriek ranám a bolesti kráčam ďalej. Pretože je to lepšie, než stáť na mieste. Kráčam ďalej sama, čo najďalej od iných. Kráčam vpred, nepozerám sa späť. Nehľadám v mojej minulosti dôvod mojich budúcich neúspechov. Lebo v živote sa ti raz darí a potom zasa nie. Taký je život. Vždy taký bol. A bohužiaľ, nezmení sa len preto, že teba to ničí. Ale neboj sa, pretože všetky prekážky budeš mať silu prekonať. Možno spadneš, ale vstaneš silnejšia. A niekedy ten pád stojí za to.
Konečne sa vrátila domov a zabuchla za sebou dvere svojho bytu. Bol to ťažký deň a nevedela sa dočkať horúcej kávy. Odhodila kabelku na najbližšiu stoličku a cestou do kuchyne premýšľala nad dnešnými udalosťami.
Kým si zaliala kávu, v očiach mala slzy. Vybrala zo skrine obyčajné tepláky a tričko – oblečenie, v ktorom sa doma cítila najlepšie. Pohľad jej padol na rozčítanú knihu ležiacu na stolíku pri posteli. Pri spomienke na napínavý dej sa musela usmiať. Vtedy sa rozhodla. Dnes nebude plakať…
