Kategória
Viem, že o týchto veciach sa hovorí dookola a mnohokrát si o nich počula, alebo čítala. No ruku na srdce, robíš ich?
Pretože veľké veci sa dejú vďaka tým najmenším…
1. Pochváľ ho
Každá z nás si užíva momenty, keď nás ľudia ocenia. Žena rada počuje, že je krásna, sexi, že má dobré vlasy, krásne vonia, alebo že je inteligentná a šikovná.
Nie je v tom nič. Nič iné, len ten skvelý pocit, že nie sme sami. Práve teraz, keď nedokážeme zaspať už pár nocí, keď máme chrípku, alebo sme jednoducho smutní. Možno veci nefungujú ako obyčajne, možno sme o niekoho prišli a my len chceme cítiť, že sa o to máme s kým podeliť.
Nie vtedy, keď sa nás pýtajú, ale teraz, o druhej ráno, keď chceme plakať, kričať alebo skočiť do vody a na chvíľu prestať myslieť. Veci nedávajú význam a tak stále príliš premýšľame. Nedá sa z toho, dostať.
Človek by čakal, že tak, ako sa postupne evolúcia a všetko s ňou spojené – či už ide o techniku, medicínu alebo čokoľvek iné – vyvíja vpred, mali by ísť vpred aj vzťahy. Ak sa nad tým však zamyslím, mám pocit, že namiesto posunu vpred sme zaradili poriadnu ,,spiatočku”.
V minulosti – povedzme, že pred 40-50 rokmi späť – niečo ako ,,vzťah s výhodami” nebol braný tak normálne ako dnes. Ak sa dvaja ľudia stretávali, rozumeli si v živote, či už každodennom alebo intímnom, bolo bežné, že sa vzali.
Niekedy zabúdam, aké ťažké je žiť v nedokonalom a nefungujúcom vzťahu. Čas ma naučil hrozne veľa vecí a jednou z nich je práve schopnosť vypúšťať z mozgovej kapacity myšlienky, ktoré ti bránia v rozvoji. Ale kedysi som to vedela. Vedela som presne, čo je to zobúdzať sa vedľa niekoho, kto vám nevie alebo nechce dať všetko.
Koho myslenie a činy vás namiesto potešenia urážajú. Koho správanie vás vytáča do nepríčetna. Koho pohľad vás pichá pod rebrá a tlačí k zemi. Vedela som, že to, čo žijem, nie je ten život, ktorý som si predstavovala.
Out of sight, out of mind. They say.
Pomaly som si sadla na nie príliš pohodlnú stoličku na balkóne. Milujem balkóny, hlavne tie, ktoré sú extrémne vysoko. Bol to 66. deň. Napriek večným poverám o tom, aké je toto číslo nebezpečné a nesympatiám ľudí k nemu, mne sa celkom páčilo. Konečne sa všetko dostalo do normálu a ja som si začala zvykať na toto miesto alebo ľudí, ktorými som sa obklopovala. Bavila ma ich kultúra, bavil ma ich zmysel pre humor. Bavila ma táto krajina.
To pojašené dievča. Vtedy, tam, pred rokmi. Ja. Tá, ktorá miluje smiech a život. Tá neskrotná a nespútaná. Tá, ktorá ide vždy za vlastnou hlavou. A tá, ktorá vtedy tam neverila na lásku. Neverila som, že naozaj existuje a nechcela som si pripustiť, že také niečo stretne aj mňa. Potom si tam bol ty. Ten, ktorého mi asi poslal sám život, aby zmenil môj pohľad na svet. Ty, ktorý si musel zmiznúť nato, aby som si uvedomila, akú hodnotu to celé má.
