Category
Vieš, ľudia ti budú hovoriť aby si nehľadal/a šťastie tam, kde si ho už raz stratil/a…že vraj ho tam už nenájdeš.
Nikto ti však nepovie, čo máš robiť v prípade, keď darmo hľadáš to šťastie všade inde, ale nenachádzaš ho..
Alebo ho možno ani nechceš inde nájsť ...
A tak sa vraciaš presne tam, kde si ho už stratila….veď výnimka potvrdzuje pravidlo.. ja pravidlá vlastne ani nemusím.
Pamätáš na to dievča, ktoré sa celé dni usmievalo, malo tak zdravo na háku a bolo jednoducho šťastné?
Keď sa teraz pozeráš do zrkadla, nenachádzaš skoro ani kúsok z nej. Zmizli aj tie tvoje povestné iskričky z očí a nahradil ich smutný pohľad….
Môžeš mi veriť, že presne viem, ako sa cítiš. Vieme to asi všetky a tie ktoré ešte nie, to zistia neskôr ..bohužiaľ. Každá jedna z nás sa aspoň raz za život zaľúbi tak bezhlavo, bláznivo, slepo a bohužiaľ nesprávne.
Hľadám a blúdim. Viem čo nechcem a neviem čo chcem. Zamotávam sa vo vlastných myšlienkach a želaniach. Možno práve teraz nepotrebujem lásku. Nepotrebujem muža. Možno práve teraz by som sa mala naučiť žiť chvíľu sama so sebou. . . Vraj to je to najťažšie. Milovať seba. Ale tak ozajsky, do hĺbky a so všetkým čo k tomu patrí. S chybami, so zlými vlastnosťami, s ťažkou minulosťou a neistou budúcnosťou. So všetkými obavami, démonmi a možno aj úchylkami. Možno je to najväčšia výzva, ktorú by som v živote mala skúsiť. Vychutnať si slobodu, ktorú mi nikto nemôže vziať.
Viem, ako sa cítiš. Respektíve necítiš, lebo niekedy, keď bojuješ pridlho, odmenou nie je happy end, ale prázdnota. Vyčerpanie. Apatia. Možno neviem, čo konkrétne ťa trápi. Či je to zlomené srdce, príliš veľká zodpovednosť, choroba, alebo proste život. Možno neviem, čo ti to spôsobuje, ale viem, čo sa v tebe odohráva. Snažíš sa. Biješ sa s tým každý jeden deň. Hneď od rána, keď ti zazvoní budík. Vypneš ho a zaboríš si hlavu do vankúša so zbožným prianím nemusieť znova čeliť realite. Chceš si ukradnúť aspoň pár minút navyše. Pár minút sladkej nevedomosti…
Na srdci máš otlaky väčšie, ako keď sa celý deň prechádzaš po meste v zabijáckych lodičkách. Po nociach objímaš vankúš a zaspávaš s malou nádejou, že zajtra bude lepšie. A bude? Naozaj? Niekedy už máš pocit, že ťa nič neteší. Nie si dosť dobrá, dosť pekná a vlastne ani dosť šikovná pre tento svet. Alebo pre ľudí? Nevieš ani sama. Tvoja nádej v krajšie zajtrajšky, tvoje odhodlanie zmeniť svet k lepšiemu, sa stratili niekde veľmi hlboko v čiernej diere. A ty nevieš, ako ich odtiaľ opäť vytiahnuť a vzkriesiť k životu.
Svet je dnes taký zvláštny. Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby ľudia začali hovoriť, čo si naozaj myslia, čo cítia a čo chcú… Tento článok síce nie je o tom, ale má v tejto myšlienke svoje základy.
Rozmýšľam totiž nad tým, aká by som dnes bola, keby som vo svojom živote stretla iných ľudí. Úprimných. Takých, čo sa neboja povedať, že sa boja. Že majú strach, že sú pokrivení tým, čo sa im stalo v minulosti.
