Kategória
Občas, keď tak kráčam po ulici a sledujem ľudí alebo keď sa zamyslím nad správaním ľudí okolo mňa, mám pocit,že som sa narodila do nesprávneho sveta. Že sem nepatrím. Mám pocit, že sa pomaly a potichu z tohto sveta vytráca úprimnosť a láska. A je mi z toho smutno.
Mám pocit, že som pre tento svet príliš… Ja totiž stále verím v lásku, v takú tú ozajstnú, ktorá nechce meniť ani vlastniť a ktorá príde len tak, keď ju najmenej čakáš.
Možno práve teraz sedíš na studenej dlážke, opretá o studenú stenu a z tvojho života sála taký istý chlad. Možno práve teraz nehybne ležíš na posteli, máš zatiahnuté žalúzie a máš chuť pozerať len do prázdna. Nie pred seba, nie za seba, nie vedľa seba. Pretože už nevládzeš. Nevládzeš sa obzerať späť a rozmýšľať nad tým, čo sa stalo. Nevládzeš sa pozerať dopredu, pretože máš strach z toho, čo tam na teba čaká. Nevládzeš sa pozrieť vedľa seba, pretože tam nikoho nevidíš…
Nikdy to nebolo o tom nespadnúť, ani o tom myslieť si, že sme nezastaviteľné. Pretože niekedy aj my len stojíme a rozmýšľame, kedy sa tá chuť, radosť a chcenie vráti späť k nám. Nikdy to nebolo o tom, že by nám bolo všetko jasné. To teda nebolo a je to skurvený pocit. Nevieš, čo s tebou je.
Možno si na konci a už viac v tebe nie je. Démoni zapĺňajú tvoju myseľ. Vtedy keď sa ti všetká fantázia vytratí, alebo stratíš chuť ísť ďalej, za tým, o čom snívaš snáď celý život.
A tak tu sedím, opäť sama. Znova mám v kúpeľni len jednu zubnú kefku, na posteli len jeden paplón a v skrini prázdne miesto, ktoré malo byť zaplnené tvojimi vecami a tvojou vôňou. Znova robím raňajky len pre jedného. Znova zalievam len jednu kávu. Na chvíľu ma zamrazí, lebo z rádia zaznie pieseň, pri ktorej som si pred tým pomyslela, že by to mohlo klapať. Že som len zvláštna a musím sa viac prispôsobiť tomu, aký si.
My, ženy, robíme vo vzťahoch strašne veľkú chybu. Púšťame do svojho života každého milo sa usmievajúceho muža. Netriedime. Nesortujeme. Nenechávame si čas byť samy sebou. Pustíme každého, kto sa čo i len z časti dotkne nášho vnútra. Každého, čo i len jemne pohladí našu dušu. Každého, čo i len malou štrbinou nazrie do nášho srdca. Nedávame priestor svojmu ja. Nedávame mu možnosti. Možnosti ukázať svetu, aké silné sme bez iných osôb. Ako dokážeme vynaložiť svoj vlastný čas samé pre seba. Aké schopné myšlienky nám kolujú hlavou. Nedávame priestor samým sebe.
Vyrásť by malo znamenať, že sa naučíme aj to, ako prijímať koniec. Koniec v práci, koniec v priateľstve, koniec vo vzťahu, koniec v živote. Mnohokrát si to nechceme priznať. Nechceme vysloviť, že niečo už nefunguje, že nás to nebaví, nenapĺňa, ale naopak ťaží. Znie to veľmi smutne. Je prirodzené, že v takýchto životných situáciách máme slzy v očiach, guču v hrdle, roztrasený hlas a nechuť ku všetkému, čo nás obklopuje. Koniec však nemusí byť definitívny. Môže pre nás znamenať, že sa nám otvárajú nové dvere, ktoré prinášajú príležitosti a výzvy.
