Kategória
Ženy, muži..ľudia. Veľa z nás kráča po tomto svete so zlomeným srdcom. S tým, že nám niekto ublížil a ani si to neuvedomil. Ani len nepomyslel na to, že my možno nie sme ako oni a máme city, ktoré myslíme naozaj vážne.
Kráčame s hnevom a s nádejou, že raz budeme počuť to vytúžené prepáč a myslíme si, že toto jednoduché slovíčko nás spasí a tým nám bude lepšie…nebude.
Svet je dnes taký zvláštny. Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby ľudia začali hovoriť, čo si naozaj myslia, čo cítia a čo chcú… Tento článok síce nie je o tom, ale má v tejto myšlienke svoje základy.
Rozmýšľam totiž nad tým, aká by som dnes bola, keby som vo svojom živote stretla iných ľudí. Úprimných. Takých, čo sa neboja povedať, že sa boja. Že majú strach, že sú pokrivení tým, čo sa im stalo v minulosti.
Vlastne som nebola zadaná. V podstate som nebola vo vzťahu, ale nebola som ani slobodná. Vlastnil si každú moju myšlienku pred spaním a aj ráno po prebudení. Často som na teba myslela aj počas dňa, keď som nemala čo robiť a dovolila som myšlienkam, aby ma ovládli. Dlho som si vytvárala predstavy, príbehy a snívala som o happy ende. Ty si bol samozrejme hlavný hrdina. Princ, ktorý ma mal zachrániť. Vtipné, nie? Ako som mohla žiadať, aby si zachránil mňa, keď ty si nedokázal zachrániť ani sám seba.
Kto nemá šťastie v hre, má šťastie v láske? Zaujímalo by ma, komu sa toto tvrdenie potvrdilo, pretože hra je niekedy oveľa jednoduchšia ako láska samotná. Isteže, niekto taký existuje, o tom niet pochýb, lenže je to v dnešnej dobe tak vzácne, že keby niekoho takého stretnem, zagratulujem mu. Necítim sa za to akosi zle. Prajem každému, aby bol šťastný a aby našiel niekoho, s kým by zabudol na všetky problémy. Avšak niekedy sa cítim tak, akoby som bola vždy tá, ktorej veci nevychádzajú. Nielen v láske, ale vo všeobecnosti.
Dookola ťa sužujú otázky. Sedíš s niekým na káve, ale tvoj rozum si behá niekde úplne inde. Tváriš sa, že počúvaš, silno prikyvuješ a keď nechceš, aby ten dotyčný pocítil to, že si úplne mimo, tak sa pre istotu spýtaš nejakú trápnu otázku. Jednoduchú, banálnu, ale aspoň sa môžeš tváriť, že máš záujem a že tam si pre neho, aj keď vlastne vôbec nie si.
Hľadáš sama seba. Dobre to poznám. Myslíš si, že keď si kúpiš nové topánky alebo kabelku, budeš spokojnejšia. Máš ju doma, je pekná, vezmeš si ju do mesta, ale žiadny dlho očakávaný pocit spokojnosti sa nedostavil. Iba prázdno a ty nevieš prečo.
Dnešná generácia. Generácia, o ktorej som už dávno nič dobré nepočula. Máme slobodu, ale nevieme čo s ňou. Môžeme hovoriť nahlas čo len chceme, ale ani len netušíme, čo povedať. Stojíme niekde uprostred tohto uponáhľaného sveta a nemáme najmenšie poňatie čo robiť. Niekedy mám pocit, že sa topíme. Všetci mladí, ktorí sú akoby zaseknutí medzi dvoma generáciami. Máme výchovu a zásady od našich rodičov a istým spôsobom je to v nás a nikdy sa toho nezbavíme. A na druhej strane je tu svet okolo nás. Úplne iný ako bol pred 20-timi rokmi. Svet s novými pravidlami. S tým, ako má každý na háku všetko.
