Kategória
Alebo prečo vraj vždy zostanú na ocot.
Je to naozaj tak? Naozaj chceme tých zlých chlapcov, čo na nás kričia, čo nás podvádzajú, alebo nebodaj bijú? Naozaj potrebujeme mať vedľa seba arogantného burana, ktorý nás považuje za handru? Ktorý si nás neváži a ktorý nás naozaj nemiluje? Pýtam sa. Pýtam sa Vás a pýtam sa seba, pretože tak sa mnoho “dobrých mužov” o ženách nie raz vyjadrilo.
Bola som obklopená svojou samotou. V hlave som počula hlasy, aké nudné a nedokonalé dievča som. V mysli mi behalo množstvo myšlienok. Premýšľala som nad tým, aká som a čo so sebou robiť. Tak dlho som sa snažila zachrániť svet, že som zabudla na to, že najväčšiu záchranu potrebujem ja sama. Miliónkrát som premýšľala, ako sa vymazať z tak bezchybnej spoločnosti. Ako to len urobiť? Lieky, žiletky, voda…? Už som nedokázala uniesť tie pohľady ľudí, ktorí mnou opovrhovali len preto, že som odmietala žiť podľa ich predstáv. Už som sa ďalej nedokázala tváriť, že je všetko v poriadku, keď nebolo.
Máš v izbe zažaté svetlo, no aj tak sa ti zdá, že je hrozná tma. Nevieš či je väčšia za oknom alebo v tvojej duši. A vlastne na tom absolútne nezáleží. Záleží na tom, aby si si vlastnú tmu z duše, z mysli a zo srdca vymazala. Ty však nevieš ako. Ani ja to neviem. Možno na to spoločne prídeme.
Venujem ti tento článok, ak sa ti v noci nedá spať.
Možno to pre teba bude nová forma uspávanky.
Pamätám si na časy, kedy som bola obklopená hŕbou priateľov. Na Facebooku desiatky správ, ktoré oznamovali, že sa niekto „zaujíma„. Slovo televízor som nepoznala a skutočne som nevedela, čo je to sedieť doma. Víchor – presne takú prezývku som si svojou povahou vyslúžila. Šťastná – presne tak som sa kedysi dávno cítila. Dnes trpím. Ako by som aj nemohla? Vyrástla som do sveta, v ktorom sa knihy používajú na pálenie v krbe. Miesto, kde slovo lacný naberá celkom iné rozmery. Dôstojnosť je často neznámym pojmom a slovo úprimnosť drahým výdobytkom, ktorý sa dnes nenosí.
Venujem tým, ktoré chodia z jedného rande na druhé a hľadajú toho pravého. Venujem aj tým, ktoré trpezlivo čakajú na muža svojich snov. No predovšetkým tým, ktoré sa cítia skutočne mizerne, len kvôli tomu, že ešte nemajú svoju polovičku. Lebo viete, všetky ostatné už majú… Milé dámy, život je viac ako len čakanie na toho pravého. Život by sme nemali premárniť čakaním. Na chlapa, chlapca, frajera, milenca, manžela. Nepotrebujem nikoho k tomu, aby som sa usmievala.
Môžeme vôbec prestať milovať? Myslím tú skutočnú lásku. Tú, ktorú nemusím opisovať, lebo každá z nás ju má zarytú pod kožou.
Je možné sa niekedy v živote pozrieť na človeka, ktorého sme milovali, s nezáujmom? Myslím, že každá žena chce vedieť, čo sa stalo. Prečo láska zmizla. Ak niekedy vôbec existovala… A to je práve to. Človek hľadá odpovede celý život, lebo potrebuje veci uzavrieť, aby sa mohol pohnúť vpred.
