Kategória
Blížia sa moje narodeniny a to ma núti premýšľať nad sebou. Nad svojím životom. Nad tým, čo ľutujem a z čoho mám radosť. Nad tým, čo by som zmenila a prečo nemám odvahu urobiť to.
Prečo sa nepokúšame žiť naplno?
Prečo nám stačí obyčajné ,,mám sa dobre”?
Prečo stále dúfame v lepšie dni?
Už to tak asi bude… v príliš častých prípadoch. Stalo sa to už aj mne, tebe aj tebe… Že randenie nestálo za veľa. Občas sa to naozaj nedá zniesť. Chýba úprimnosť, ľudia si už nehovoria pravdu do očí a často vlastne hrajú, kto v skutočnosti sú, čo majú radi a čo naopak nie. Labyrint, ktorému nerozumieme, v ktorom nevieme nájsť tú správnu cestu… už ani k sebe, aj keby sme možno v hĺbke srdca chceli.
Možno potrebuješ životom kráčať bezo mňa… Veta, ktorá by mi pred mesiacom ani len nenapadla. A ak by mi aj náhodou napadla, už len tá myšlienka, že sa to môže stať, by ma zničila. Bolela by ma a zraňovala tak veľmi, že by som ju nevedomky zatlačila do najzadnejšieho kúta mojich pocitov. Tam, kde “chodievam” iba vtedy, keď ma chytí do svojej siete melanchólia veľká ako vesmír.
V živote sú však chvíle, keď si musíme naliať čistého, nepančovaného vína a pripiť si sami so sebou.
Aj ty si taká? Aj ty stále veríš ľudom? Stále veríš, že keď ty máš dobrý úmysel, nepraješ nikomu nič zlé, že to chcú aj iní? Aj ty si stále myslíš, že ak ty nezradíš niekoho, nezradí ani on teba? Ach dievča, poviem ti to na rovinu. Si rovnako hlúpa ako ja. Takto svet nefunguje. Možno tak svet niekedy fungoval o niečo viac, no v dnešnej dobe si ľudia závidia asi už aj choroby.
Ešte donedávna som sa zaraďovala k ľuďom, ktorí nasľubovali hory – doly a potom ani hory, ani doly, nedodržali. Nie. Nerobila som to naschvál. Moje úmysly boli čisté ako krištáľ, no často vypálilo všetko úplne inak, než som mojim najbližším, ľuďom v mojom okolí a v konečnom dôsledku i sama sebe, sľúbila….
Naozaj som chcela. Chcela som dodržať všetko a asi aj preto som veľakrát nedodržala vôbec nič. A tak som blúdila v labyrinte sľubov, až sa mi točila hlava, podlamovali kolená a zamotávala som sa do pavučiny, ktorú som sama (na seba) uplietla.
Čo považuješ za najväčšiu chybu vo svojom živote?
Na chybách je najlepšie to, že hoci by sme sa z nich mali poučiť, zopakujeme ich. Vieme, čo bude nasledovať. Ale urobíme to znova. Pretože sme ľudia. Radi veríme, že tentoraz sa čosi zmení, že nás naše rozhodnutie konečne privedie k happy endu. Príliš rýchlo zabúdame na bolesť a slzy, ktoré si takto sami spôsobujeme. Zabúdame na to, že sme sa sami odsúdili prežiť to všetko znova.
Hádky a problémy budú na svete vždy, nemyslím si, že existuje vzťah bez nich, a práve pri nich potrebujeme prítomnosť toho druhého viac ako inokedy. Nechceme ten nežiaduci pocit, ktorý máme v momente, keď počujeme buchnúť dvere v spálni. Nechceme vidieť, ako si ten druhý líha na gauč radšej ako k nám, nech sa stalo čokoľvek…
ALEX Korčák
Lásku dokazujeme prítomnosťou – Ulomky zeny
ulomkyzeny.sk
Nechceme vidieť, ako si ten druhý líha na gauč radšej ako k nám, nech sa stalo čokoľvek. Nechceme zaspávať bez neho, pretože je to stále naša láska.
Viac už nebudem tou, ktorá ťa miluje, nech urobíš čokoľvek.
Už nebudem hračkou v tvojich rukách. Mal si možnosť to zmeniť, ale neurobil si to. Tak si sa rozhodol. Pred rokmi si si vybral tú, ktorá ťa už vtedy nemilovala. Celé roky si mi dával nádej, ale teraz ťa už nemilujem ani ja…
Lia Kúšiková
Tá, ktorá ťa už nemiluje – Ulomky zeny
ulomkyzeny.sk
Tak si sa rozhodol. Pred rokmi si si vybral tú, ktorá ťa už vtedy nemilovala. Celé roky si mi dával nádej, ale teraz ťa už nemilujem ani ja.
