Kategória
Vieš, myslím, že v priebehu života sa naučíme nespočetné množstvo vecí. Jednou z nich je aj to, prečo a ako nedržať ľudí nasilu v našich životoch. Či už ide o vzťah, alebo kamarátstvo. Keď niekto chce ísť, musíme mu otvoriť dvere a zamávať na rozlúčku… Nečakať na: „dovidenia.“ Ľudia jednoducho prichádzajú a odchádzajú…
Život nám občas prinesie chvíle, z ktorých sa dlho nevieme spamätať. Sú to zväčša okamihy, kedy sme si uvedomili, že sme dlho žili v omyle. Kráčali sme si po svete s dobrým pocitom na duši a nazdávali sme sa, že je všetko tak, ako má byť, tak, ako chceme, aby to bolo. No stačilo len málo a zrazu sa naše domnienky zosypali…
Spomínam si na časy, kedy som si myslela, že priatelia sú všetko… Všetko, čo potrebujem. Verila som, že každý problém sa dá zvládnuť, ak naň nie sme sami. A tak som sa aj správala… Snažila som sa, aby každý, s kým sme sa navzájom nazývali priateľmi, cítil, aký dôležitý pre mňa je. Vyhýbala som sa nedorozumeniam, predchádzala som konfliktom. Za každú cenu, nech sa deje čokoľvek, s nádejou, že občas nevysloviť svoj názor sa oplatí.
Ľudia, ktorí po sebe zanechajú spúšť… To sú presne tí, ktorých stretneme, dovolíme im vstúpiť do nášho života a neskôr si želáme, aby sme ich radšej nikdy nespoznali. Sú to presne tí, na ktorých spomienka bolí, ktorých meno nám vyvoláva srdcovú slabosť. Sú to ľudia, ktorým sme dovolili, aby nás zmenili, ktorí nám niečo vzali a už nám to nik nevráti. Tí, v ktorých sme stratili tak veľa a predovšetkým sme sa v nich stratili aj my sami.
Ona je príliš ženská.
Ona zase nemá city.
Ona je citlivka a hentá sa zdá, že pôjde aj proti celému svetu, ale výlučne sama.
Ona je veľmi samostatná a tá zase zlatokopka, lebo som jej musel zaplatiť lístok do kina…
Viem, že sa ti to teraz zdá ako obyčajná fráza, ktorou ťa upokojujú všetci, čo vidia tvoju strhanú tvár. Pravdepodobne si sa podobných viet napočúvala už dosť, dokonca si na ne chytila akúsi alergiu. Máš pocit, že ak to ešte raz niekto vysloví, vybuchneš a neudržíš sa.
Jednoducho je toho na teba príliš…
