Category
Minulosť sa opakuje, aj keď som si myslela, že už viac sa mi to stať nemôže. Jedny dvere som zavrela, rozhodla som sa, že takto to už ďalej nechcem… Ale zdá sa mi, že je to tu opäť. Presne to isté, len v inej farbe, v inom odtieni. Tiež sa ti občas zdá, že ťa prenasledujú rovnaké problémy? Že len čo sa zbavíš jednej veci, ktorá ťa trápi, príde to znova? Ako je to možné? Veď si predsa za minulosťou urobila hrubú čiaru. A možno…
Začalo to celé tak rozprávkovo. Od vášho prvého spoločného dňa si sa tešila na tie ďalšie. Presne tak, ako sa malé dieťa teší na ďalšie stránky v jeho obľúbenej knižke. Nebolo to všetko podľa tvojich predstáv – ono ich to ďaleko presahovalo. Bolo to oveľa lepšie, než si človek dokáže predstaviť. Rozmaznával ťa, hýčkal, zahŕňal ťa nielen pozornosťou, svojím časom, ale aj rôznymi darmi…
Viem, že žijeme odlišné životy, možno odlišnými spôsobmi a máme diametrálne odlišné názory… predstavy… sny či túžby. Avšak nič z toho nemení to, že každému z nás sa občas vymknú veci spod kontroly, občas nevieme, ktorým smerom ísť… komu veriť… ako nabrať silu… každý z nás si prejde tým svojím peklom.
Sám za seba…
Bolesť… Aj ja som bola kedysi taká… Bála som sa. Bála som sa, že sa sklamem, že ma opustia ľudia, ktorým budem dôverovať, že zostanem sama a podobne. A hlavne po prvom veľkom rozchode. Vtedy sa to naozaj začalo… Rešpekt pred tým, čo ľudia nasľubujú, ale nemusia dodržať. Strach z toho, že sa na niečo hrajú, len aby ma dostali tam, kam potrebujú… Nedôvera…
Myslela som si, že rozprávky sú výsadou detstva. Že vekom stratíme schopnosť uveriť v niečo imaginárne, v niečo, čo neexistuje, no je to tak krásne… Avšak čoraz viac som presvedčená o tom, že rozprávkam veríme stále, odhliadnuc od toho, koľko máme rokov a čo všetko máme za sebou. Len s tým rozdielom, že v rozprávke, ktorej sme ako dospelí ochotní uveriť, už nefigurujú draci, princezné, čarovné predmety ani honosné kráľovstvá. V dospelosti sa upíname na úplne iné rozprávky. Také, ktoré sa začínajú slovami: Milujem ťa.
Kedysi som sa nevzdávala. Bojovala som do poslednej chvíle, do posledného výdychu, až do úplného vyčerpania. Trvala som na tom, že všetko môžem napraviť a iná možnosť v mojej mysli neexistovala. Odmietala som odísť skôr, než som prestávala vidieť aj tú najposlednejšiu nádej. Kým tam bola, tá malá iskerka nádeje, zotrvala som i ja. Pri nej, s ňou… Dúfajúc, že všetko raz bude v poriadku, som sa nechcela pohnúť z miesta. Veď načo aj, ak stále vidím nejaké východisko?
