Category
Raz sa ma jedna z nás opýtala na prvý pohľad jednu veľmi jednoduchú otázku… „Ako je možné, že veríš v niečo, čo nevidíš, čo necítiš, v niečo, v čom nemáš žiadnu istotu? Ako je možné, že veríš v lásku, keď si bola miliónkrát zranená… ako to, že veríš v šťastný život, keď nič nie je také jednoduché a isté… ako je možné, že veríš v Boha, keď sa každý deň všade na svete dejú také hrozné veci?“
Neviem, či ste už niekedy siahli na to svoje. Na dno. Neviem, či viete, aký je to pocit. Áno, aj ja som si mnohokrát myslela, že už na dne som, no potom, keď som naň naozaj dopadla, nechránená a doslova rýchlosťou blesku, pochopila som, že to, čo sa vo mne odohrávalo predtým, bol len slabý odvar.
Najskôr som si myslela, že na dno nás dostanú ťažké veci, ktoré prežijeme.
Ale viete čo? Strašne som sa mýlila.
„Cítim sa sama.“
„Je dobré mať pri sebe niekoho, o koho sa môžem oprieť.“
„Ktosi mi chýba…“
Tieto vety počúvam stále dookola. Väčšinou od tých istých ľudí, ktorí len bezmocne skáču zo vzťahu do vzťahu, postujú na sociálne siete príspevky o zlomených srdciach a duši naplnenej pokojom – v závislosti od toho, v akej fáze sa práve nachádzajú, a rok za rokom hľadajú to, čo nikdy nenájdu.
Slnko nesvieti len pre jednu lásku… tak ako môžeme stratiť zem pod nohami, pretože vzlietneme plniť si svoje sny… takisto môžme stratiť lásku, o ktorú sme sa tak starali.
Lásku, ktorú sme si strážili, ktorú sme chránili pred chaosom a nepochopením. Môžeme ju stratiť, lebo nikdy sme ju skutočne nevlastnili.
Nie, nie je to ľahké… odstrihnúť sa od ľudí, ktorých prítomnosť ťa vyčerpáva. Ktorí ťa unavujú, na ktorých sa už nedokážeš ani len pozrieť, pretože najradšej by si ich už nikdy viac nevidela. Vieš, že koniec je presne to, čo potrebuješ, ale zároveň ten moment neustále odkladáš. Máš obavy pred tým, čo bude potom. Spomínaš na chvíle, ktoré ste spoločne prežili, a veríš, že raz to bude také ako na začiatku.
Pamätám si tie časy a možno to ani nie je až tak dávno… kedy som sa zvykla strachovať, čo si kto pomyslí alebo nepomyslí, ak vyjadrím svoj názor. Ako ma ľudia zaň budú súdiť, ako ma budú v ich očiach vnímať, ako ma pochopia. Možno si pomyslia, že som zlá, hlúpa, naivná alebo nevyhovujúca pre tento svet, pre ich svet. Avšak časom, možno vekom, možno okolnosťami, ktoré ma postretli, ľuďmi, ktorých som stretla, som sa stala ženou, ktorej je už jedno, čo si kto myslí alebo nemyslí… a nie kvôli tomu, ale VĎAKA TOMU, som sa takou stala.
