Category
Pýtaš sa prečo. Si nahnevaná na celý svet. Chceš späť do svojho života to, čo sa k tebe už vrátiť nemôže. Je to preč… Navždy preč…
A ty len čakáš, kedy príde ten moment, ktorý ťa spasí. Márne ho hľadáš tam, kde nie je, chceš sa silou-mocou utešiť, že to príde a bude lepšie. Odmietaš si priznať, že…
Tvoj život je len a len tvoj. Je o tebe.
Čo by si urobila, ak by si sa mohla rozhodnúť znova? Nehovor mi, že si nad tým nikdy nepremýšľala. Nehovor mi, že si sa nikdy nechcela vrátiť v čase, že si nikdy nechcela zmeniť svoje rozhodnutie. Chcel to každý z nás a myslím si, že určite nielen raz. Je pochopiteľné, že snívanie o návrate v čase nebolo spojené s príjemnou spomienkou, predsa len, tú nikto zmeniť nechce, možno by ale každý z nás chcel niektoré momenty zo svojho života prežiť znova.
Poďme niekam. Poďme všade. Kúpme si letenku, najlepšie jednosmernú. Niekam, hocikam. Vráťme sa, keď sa nám bude chcieť… bolo by úplne jedno kedy.
Možno je to môj čudný pohľad na svet. Možno je to pohľad na svet mladého človeka v tomto storočí.
Keď sa však obzriem okolo seba, nechápem. Nechápem, prečo sa ľudia vydávajú v dvadsiatke a prečo majú hneď deti… Nikomu nič nevyčítam, je to totiž stereotyp, ktorý sa od mladého človeka stále, aj napriek pokroku, ktorý v spoločnosti nastal, vyžaduje.
„Keď z tvojho života odídu nesprávni ľudia, začnú sa diať správne veci.“
Audrey K.
Tento citát pravdepodobne poznáte. A pravdepodobne s ním všetci aj súhlasíte. Určite ste ho už niekde videli. Pravdepodobne ste ho „like-li,“ alebo ste si ho uložili do telefónu… A teraz čakáte. Čakáte, kedy tí nesprávni ľudia odídu, aby mohli prísť tí správni. Lebo však – potom sa začnú diať tie správne veci…
Aj ty máš pocit, že vôkol seba vidíš len šťastné usmievavé tváre? Úspešných ľudí, ktorým život vychádza tak, ako si ho naplánujú? Páry, ktoré sa nehádajú, ale žijú v harmonickom súlade – jedno telo, jedna duša?
Tiež sa ti niekedy zdá, že ty si jediná, ktorej niečo nevyjde? Ktorá zlyhala? Ktorá o niečo prišla, ktorá sa musí vyrovnávať so stratou, so svojou súkromnou prehrou? Tá, ktorá musí vstať a začať odznovu?
Veľmi sa snažíme… občas až príliš. Aby sme dosiahli všetko, čo chceme, aby sme nikoho nesklamali, aby sme boli dokonalé, vždy a všade, za každých okolností. Žijeme rýchlo. Ponáhľame sa.
Prehliadame to, čo je najdôležitejšie. A vtedy príde okamih, nastane ten čas, kedy si to všetko uvedomíme. Žiaľ, je poriadne bolestivý, my len stojíme, hľadíme do prázdna, chceme urobiť niečo, čo sme dlho odkladali, pretože sme sa hnali za svojimi ideálmi.
