Kategória
Nie, nechcem ti dávať čas. Už som na to veľká a viem, ako mesiace dokážu plynúť šialeným tempom… Ako to odo mňa vlastne môžeš žiadať? Veď čas je to jediné, čo máme – jediné, čo máme isté, no zároveň zaň nevieme položiť ruku do ohňa. Tak ako ty, ani ja neviem, koľko času na tomto svete mám. Tak ma oň, prosím, neoberaj…
Vraví sa, že veľké dievčatá neplačú… Ach, aká nepravda… Zaujímalo by ma, kto to vymyslel a či sa vlastne zamyslel nad tým, aké škody tým napácha. Pretože každý sa potrebuje raz za čas vyplakať. Skôr či neskôr to na neho doľahne. Spomienky, pocity, sklamania, beznádej, slová, ktoré sme nestihli povedať, i tie, čo sme vyriekli v hneve. To všetko zo seba plačom púšťame. A tak sa, prosím, netvár, že si výnimkou…
Zvláštne je, ako veľmi ma prežité roky dokázali ovplyvniť a ukázali mi, že predtým som si nechávala doslova šliapať po hlave. Pretože som sa napríklad uspokojila s málom, dokonca s ničím a ešte som za to dokázala byť vďačná. Pretože som verila, že sa niektoré vzťahy „upracú“ a že keď vydržím, bude všetko tak, ako chcem. Pretože som si mnohokrát hovorila, že to, že ma niekto nemiluje, je moja chyba. Že ak by som bola „v poriadku“– krajšia, lepšia, očarujúcejšia, bol by dokonalý aj môj vzťah…
Nedávno som na našom FB zachytila jeden komentár, v ktorom bolo: Všade sa píše len odíď! Odíď odtiaľ, kde nie si šťastná… Ale nikde sa nepíše Ako. Ako odísť, keď si niekde, kde ťa zraňujú, ale stále miluješ? A dúfaš? A naozaj nevieš, či ešte počkať alebo naozaj za sebou zabuchnúť dvere. A čo ak ich zabuchneš priskoro a zahodíš tým vzťah, ktorý mohol byť tvoj osudový?
Milovala som… Už sa to dnes nebojím priznať ani sama pred sebou. Nemám dôvod skrývať to, čo bolo, hoci mám za sebou mesiace, počas ktorých som túto myšlienku negovala. Myšlienku na teba, na toho muža, ktorý práve prešiel pred mojím autom netušiac, kto sa skrýva za volantom vozidla, čo mu tak dobrosrdečne dalo prednosť na priechode. Rovnako ako som ja netušila, kto sa o chvíľu rezkým krokom prejde pred mojou kapotou…
Drahá, buď, prosím, ŽENOU… Tento článok som chcela napísať už veľmi dávno, no vždy sa mi nejakým spôsobom podarilo NEdodržať vlastné rady, a úprimne? Nechcela som byť pokrytecká v zmysle, že vám tu budem niečo kázať a popritom sama nežijem tak, ako si myslím, že by sme všetky žiť mali… A teda i na základe tejto skúsenosti viem, že stať sa skutočnou ženou je proces.
