Kategória
Neboj sa toho, čo cítiš. Nič nie je len tak… Tvoje srdce vie, prečo to robí. A prosí ťa len o jedno – aby si mu v tom pomohla… Aby si mu porozumela.
Viem, nie vždy je to také ľahké. Sú chvíle, kedy sa nenávidíme. Hneváme sa na seba za to, že tie pocity nemajú konca. Že nám sťažujú život, ničia ho, smerujú nás ku krokom, ktoré opäť len ľutujeme. Cítime bezmocnosť, pretože s tým chceme prestať, ale nejde to.
Odpustenie je najviac potrebné v tých prípadoch, kedy ho v sebe najdlhšie a najťažšie hľadáme.
Sú vzťahy, ktoré si nevyberáme, ale musíme nimi žiť. Čoraz častejšie sa nám zdôverujete s tým, že zatiaľ čo vaše partnerské vzťahy sú čisté ako krištáľ, vo vzťahoch v rodine pociťujete viac trhlín. A tak sme sa rozhodli venovať sa tento týždeň práve tejto otázke – rodinným vzťahom, ktoré sú občas poriadne komplikované.
Tá, ktorá nemá otca… To bolo v detstve mojím indiánskym menom. Stačilo, že táto veta presvišťala vzduchom učiteľskej zborovne, ihriska alebo malou samoobsluhou, ktorá celé desaťročia nemala na našom sídlisku konkurenciu, a každému hneď bolo jasné, že ide o malú Miu. O tú malú Miu, čo býva v tom hnedom paneláku na prvom poschodí, s trochu krivou ofinkou, ktorú jej pravidelne každú poslednú nedeľu v mesiaci strihala mama. Tá mama, ktorá pri sebe nemá chlapa…
Nikdy som nemala pocit, že v mám rodičoch tých najlepších priateľov. Náš vzťah bol vždy akýsi… Kostrbatý. Raz hore a raz dole. Svetlejšie chvíľky striedali tie poriadne temné.
Na detstvo mám len pár pekných spomienok, kedy ma opantal pocit, že je všetko tak, ako má byť, no za to tie nepekné momenty neviem doteraz vyhnať z hlavy. A myslím si, že aj to nás ako si odcudzilo…
Pocit, že sa musím snažiť viac. Výčitky, že asi nie som dokonalá a vlastne ani priemerná, pretože inak by vzťah s tým mužom nebol taký komplikovaný. Sebatrýznenie vychádzajúce zo skutočnosti, že sa mi nedostáva takej lásky, akou som ja schopná milovať… Neopätovaná alebo len čiastočne opätovaná láska má toľko nástrah, že ich dlho po ukončení vzťahu nedokážeme spočítať na prstoch všetkých rúk, ktoré sme kedy v dave námatkovo zazreli. Pretože neopätovaná láska je snáď ešte nebezpečnejší cit ako nenávisť.
Viete, čo bolo najťažšie na mojom poslednom vzťahu? Povedať si dosť… To bolo to najťažšie, najnáročnejšie, najzložitejšie, najbolestivejšie, a tak mi to, logicky, trvalo aj najdlhšie. Bolo to také moje „naj“, rovnako ako vlastne aj celý vzťah. Dnes prehrabávajúc sa v týchto spomienkach sa sarkasticky pousmejem, avšak vtedy to úsmevné nebolo. Pravdaže… Ako inak… Pretože som tým žila. Tým vzťahom, tou bolesťou aj láskou. A sama si nie som istá, čo bolo silnejšie – či bolesť, alebo láska.
