Kategória
Možno si to nepamätáš, no ja na tento deň nezabudnem nikdy. Bol to deň, kedy mi postupne ako skladačka puzzle do seba zapadli všetky časti a vytvorili obraz, pred ktorým som sama zatvárala už vyše roka oči. Áno, bolo pre mňa veľmi ťažké si priznať, že človek, s ktorým som mala naplánovanú budúcnosť do každého možného detailu, lebo taká skrátka som – plánujem a snívam, už nebude súčasťou mojej budúcnosti.
Vedel som, že si povieme zbohom, ale nedalo mi to. Ako správny chlap som sa snažil niečo s tým urobiť a nenechať veci len tak na náhodu. Vzťah totiž ochladol, večer sme sa v posteli každý obrátili na svoju stranu, dlhé debaty sa pretavili do úsečných viet, v ktorých namiesto emócií už bolo možné nájsť iba k životu potrebné informácie. Žiadna láska až za hrob, skôr dvaja ľudia, ktorí sa kedysi milovali a teraz im je ľúto priznať, že už žiadnu lásku necítia. A budem k vám úprimný – takéto konce sú najhoršie.
Asi to pozná každý, kto má za sebou dlhšie trvajúci vzťah. Chémia už nefunguje, pretože jej vzorce sa menia a my to nestíhame sledovať, nieto ich ešte aj skúmať a aplikovať do života. Láska, ktorá šteklí v žalúdku, sa pretvorí na lásku, ktorá si už niečo aj pýta, občas nás otravuje a dokonca aj nepríjemne zaskočí. Z eufórie sa stáva rutina, ružová farba sa mení na sivú a vtedy to prichádza… Vzťah už nie je tým, čím bol. A my premýšľame, či toto je to, čo nám stačí až do konca života, či predsa len nechceme zažiť to obdobie „na začiatku“ odznova.
Láska po láske už nie je taká, ako by sme čakali. Teda aspoň mňa to zaskočilo. Láska po TEJ láske už nie je vôbec jednoduchá. Vzniká pomaly, ak vôbec. Je plná otázok, ktoré spája jedna jediná: Čo ak sa to stane znova? Telo lásku odmieta, myseľ jej sa bráni, vyplavuje na povrch spomienky a srdce ráta jazvy uvažujúc, či by sa ich tam pár ešte zmestilo, ak sa pokúsi to risknúť. Láska po láske, ktorá nevyšla, je opatrná a občas i neláskavá, pretože otvára staré rany, ktoré možno raz zacelí úplne a možno i nie…
Bola to jedna z tých dlhých zimných nocí, ktoré ukrajujú z dní, pretože tma prichádza príliš skoro. Všetko navôkol spalo, v mojej posteli bolo tak zvláštne prázdno a ticho, ktoré prevzalo moc nad hlukom i šepotom, ma prinútilo zamyslieť sa a konečne počúvať i seba, nie hlasy, čo ku mne prenikajú zvonku. Dve hodiny ráno a ja neviem, čo je s tebou. No viem, čo je s nami. Nič… Už nás nič nespája, tvoje klamstvá prestali víťaziť nad mojím rozumom, moje srdce sa jednoducho vzdalo.
„Kedy bude bábätko?“ Dámy a páni, toto je veta, s ktorou sa stretne každá žena, ktorá nestihla porodiť aspoň do 25tky. A zároveň je to aj primitívna a hlúpa otázka, ktorej dôvodu som ja osobne doteraz neporozumela. Pretože nech sa na to pozerám z ktoréhokoľvek uhla pohľadu, stále neviem pochopiť, prečo by to ľudí – cudzích aj tých bližších – malo zaujímať. Ak prihliadneme aj na fakt, že sa touto otázkou vlastne pýtame: „Spávate spolu?“, príde mi to nadovšetko aj nemálo scestné.
