Kategória
Najťažšie na tom celom bolo pochopiť, že už navždy budeme iba ja a ty. Že sa budeme vídať, možno i denne, no už to bude vyzerať ako stretnutie dvoch cudzích ľudí, v najlepšom prípade dlhoročných známych, ktorých už nič nespája. Táto myšlienka ma ničila. Táto predstava ma nútila pokračovať v tom, čo mi ubližovalo.
Dnes tomu nerozumiem, no vtedy…
Keď som zažil svoj prvý rozchod, mal som pocit, že sa celý svet spolčil proti mne. Áno, aj muži vedia oplakať lásku, čo zanikla. Bral som to ako krivdu, ako niečo, čo sa stať jednoducho nemalo, pretože ja som so svojím životom mal úplne iné plány. Proste som to popieral a nechcel som sa s tým zmieriť. Ale viete… Časom rastieme, hoci si aj v týchto chvíľach myslíme, že už sme veľkí a že vieme úplne všetko. No vtedy som síce už nebol pubertiak, ale o vzťahoch som ešte veľa nevedel. Nevadí, naučil som sa neskôr…
V poslednej dobe začínam obdivovať ľudí, ktorých si iní možno ani nevšimnú. Nemusia byť totiž úspešní, bohatí ani spadať do kategórie osôb s krásnymi vonkajšími črtami. Hoci keď tak nad tým premýšľam, oni to všetko bohatstvo, úspech aj krásu majú, len trochu iným spôsobom… Začínam si vážiť ľudí, ktorí nič neriešia. Vedia poznámky okolia odseparovať od svojho vnútra, pustia si ich do hlavy jedným uchom a tým druhým ich zasa vypustia von. Jednoducho sa naučili akceptovať, že sa nikdy nezapáčia všetkým, nebojujú s tým, nechcú sa každému zavďačiť, pretože vedia, že je to hlúposť, a dokážu s týmto vedomím žiť šťastný a spokojný život.
Odkedy píšem pre Úlomky a mám tendenciu sa tým chváliť všade, kde sa len dá, stal som sa v očiach iných akýmsi vzťahovým poradcom. Popravde, nečakal som to. Až teraz, keď sa mi ľudia vedia o niečo viac otvoriť, zisťujem, aký veľký zmätok si takmer všetci v duši nosíme. A síce mňa, extrovertnú a ukecanú povahu, teší, že ma okolie niekedy považuje za vševediaceho vzťahového guru, nemám pocit, že by som vzťahom alebo láske rozumel viac ako ostatní. Len sa na všetky veci, rovnako aj na lásku, viem asi pozrieť ešte stále triezvym pohľadom.
Mojou najväčšou chybou bolo, že som vedela odpustiť príliš veľa chýb. Znie to zvláštne, však? Skoro ako taká slovná hračka. Ale v mojom prípade nešlo o hru, ale o „tvrdý“ život. Bola som typom človeka, ktorý si o múr musí rozraziť celú hlavu, aby pochopil, že niektoré veci jednoducho nepôjdu tak, ako by som chcela – že niektoré vzťahy sa pokazia alebo mi proste nie sú súdené, že v niektorých kolektívoch nikdy nebudem docenená, že niekedy zažijem aj také chvíle, ktoré nebudú ako vystrihnuté z mojich predstáv…
Asi sa v našom úlomkárskom tíme nenachádza nik, kto by za celý svoj život dal niekomu viac šancí ako ja. Konkrétne TOMU jednému vzťahu. Vzťahu, čo zmenil mňa, môj život, pohľad na lásku. Vzťahu, ktorý ma priviedol k písaniu a naučil ma nahlas hovoriť o tom, ako sa cítim. Bola to príučka, bolo to ponaučenie a v čase, keď sa to všetko odohrávalo, bolo to peklo. Oslepla som, ohluchla som, svoj rozostrený zrak som upriamila iba na neho, na záchranu vzťahu, ktorý sa nikdy zachrániť nedal.
